Historický slovník obcí okresu Stará Ľubovňa

V dvojdielnom  Historickom slovníku okresu Stará Ľubovňa (1995)  jeho autor PhDr. Michal Murcko, PhD.  vychádzal pri starších historických údajoch  z jestvujúcej literatúry. Sústredil sa však predovšetkým na niektoré problémy 20. storočia  a najnovšie dejiny sú poznačené výsledkami autorovho výskumu.

Andrejovka

Staré a inojazyčné názvy: 1366 Andreasuagasa, 1427 Endreoka, 1873 Andrejufka.
Počet obyvateľov: 1828 – 87, 1950 – 179, 1961 – 167, 1970 – 208.

Dejiny
Najstaršia správa o Andrejovke je v metácii listiny z r. 1366, ktorou Ľudovít I. dal magistrovi Jakubovi dve zalesnené miesta na založenie dvoch osád. Listina uvádza Andrejovku v maďarskom názve Andreasuagasa. Z maďarského názvu vyplýva, že obec vybudovali osadníci so šoltýsom na zákupnom práve. Názov obce vznikol od osobného mena Andrej, mena prvého šoltýsa. Vznik obce spadá do 1. pol. 14. st. Šoltýstvo v obci sa udržalo aj v 16. st. V 14.-16. st. bola majetkovou súčasťou panstva Plaveč. R. 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 10 port. Žilo tu najmenej 10 sedliackych domácností. Neskôr sa ich počet znížil. Nepochybne sa odsťahovali . R. 1543 nebola zdanená ani jedna sedliacka domácnosť, pravdepodobne pre vyhorenie alebo odsťahovanie poddaných. R. 1567 v obci hospodárilo 5 sedliackych domácností na polovičných usadlostiach a bývalo 6 želiarskych domácností. R. 1600 bývalo 10 poddanských rodín vo vlastných domoch a domácnosť šoltýsa. Vtedy bola malou dedinou s prevažne rusínskym obyvateľstvom. R. 1828 sa spomína ako osada s 9 domami. V 19. st. tu postavili železný hámor. Ako obec zanikla v pol. 19.st. a stala sa osadou obce Orlov.

Čirč

Staré a inojazyčné názvy obce: 1349 Cirk, 1773 Circs, Cžircž, 1786 Cshircsh, 1808 Csircs, 1907 Csércs, 1920 Čirč, maď.Csércs
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-196O, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa
Miestne časti: Farské
Počet obyvateľov: 1787 – 537, 1828 – 891, 1869-1084, 1880 – 1024, 1890 – 979, 1900 – 819, 1910 – 821, 1921 – 702, 1930  – 745, 1940 – 857, 1948 – 565, 1961 – 786, 1970 – 932, 1980 – 942, 1991 – 986
1921 – 160 d, 702 obyv.: 352 čs, 1 m, 311 r, 22 ž,  16 cudz., 35 rk, 580 gk, 3 er, 79 iz, 5 iné
1991 – 218 d, 986 obyv.: 8O9 s, 8 č, 1 m, 1 p, 100 rs, 39 u, 28 iná, 62 rk, 838 gk,16 pr, 70 ne
Výmera chotára:  2019 ha.

Dejiny
Najstaršie správy o obci sú z r. 133O a vzťahujú sa k právam a príjmom miestneho katolíckeho farára Henricha. Sídlisko jestvovalo niekoľko desaťročí skôr, keď už r. 133O bol v dedine kostol a farár. Čirč vybudovali usadlíci a šoltýs na nemeckom zákupnom práve na prelome 13. a 14. st. R. 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 27 port, takže Čirč patril k stredne veľkým dedinám. V 14.-16.st. bol majetkovou súčasťou hradného panstva Kamenica. Do pol. 16. st. sa väčšina sedliakov odsťahovala a sídlisko sa zmenšilo. Usadzovalo sa tu však nové, rusínske obyvateľstvo. R. 1600 bolo v obci 18 obývaných poddanských domov a domácnosť šoltýsa. Konc. 16. st. bol Čirč stredne veľkou dedinou, avšak menšou ako r.1427. V 16. st. už nejestvoval v obci ani kostol. R. 1787 mala obec 69 a r. 1828 124 domov. Zač. 19. st. patrili k obci osady Budzová a Garančová. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka, ovčiarstvom a drevorubačstvom. Od 19. st. bol v prevádzke kameňolom. 18. 8.1876 obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Čirč. R. 1903 sz od cintorína bola postavená ľadovňa, ktorá vyrábala ľad pre obec a blízke okolie. Jej vlastníkmi boli Židia Fajer a Ferško. R. 1914 bol postavený mlyn,  rekonštruovaný r. 1946. Jeho majiteľmi boli Andrej Roba a Imrich Iľaščík. V 1. svetovej vojne padli: Ján Kulík, Vasiľ Čerkala, Andrej Gernát a Andrej Kováľak. R. 1919 prišiel na územie obce II. prápor I. pluku slovenskej slobody, ktorý mal chrániť severné hranice Slovenska. Dve roty obsadili priestor pod Minčolom a v údolí rieky Poprad. V tomto postavení zotrvali až do 13. 2.1919, keď bol celý II. prápor vystriedaný I. práporom. R. 1919 Eliáš Majdák postavil valchu na súkno, ktorú jeho syn r. 1946 prestaval na jedno koryto a dve stupy. R. 1922 bola postavená píla. Jej majiteľom bol Gernat Mitro. Po utvorení Slovenského štátu začala v obci ilegálna činnosť. Už r. 194O pracuje v obci ilegálna bunka KSS,  ktorá bola napojená na odbojovú skupinu v Sabinove. Spojenie so sabinovskou skupinou prostredníctvom Jevdokije Gavaľovej a Jána Gavaľu udržiaval Konrád Daněk a Alexandra Daněková. V oblasti Čirča operovali viaceré partizánske skupiny, medzi nimi skupina Litvina Rokosovského, brigáda Gottwald a v rámci nej oddiel Lipa a Kirov. V radoch partizánskej brigády bojovali Boris Daněk, Juraj Varchola, Andrej Zvoláreň, Peter Totura a Ján Kovaľák. Za ilegálnu protifašistickú činnosť boli uväznení a odvlečení do koncentračného tábora Konrád Daněk, A. Daněková, Ján Havrila, Eliáš Kravec a Konštantín Beskyd. V tábore smrti zahynuli A. Daněková, E. Kravec a J. Havrila. Obec bola oslobodená 21. 1.1945 jednotkami 11. streleckého zboru 1. gardovej armády A. A. Grečka. Do radov Sovietskej armády vstúpilo 26 dobrovoľníkov. V boji za oslobodenie vlasti padli: Andrej Majdák, Vasiľ Havrila, Vasiľ Gernát, Mikuláš Čerkala, Michal Dubňanský, Angela Kopčáková, Vasiľ Vrabeľ, Ján Didík, Ján Varchola, Mikuláš Kostecký. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor na čele s Michalom Varcholom. Súčasne bola utvorená ľudová milícia. Jej veliteľom sa stal Pavol Ščerbák. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Z 394 hlasov získala 301, DS 72,Strana práce 5 a Strana slobody 3 hlasy. 26. 9.1947 vpadla do obce banderovská skupina. V r. 1947 optovalo z obce do ZSSR 17 rodín a 5 občanov. Od r. 1945 sa v obci postavili niekoľkomiliónové stavby: už v r. 1948 začala výstavba cesty Lenártov-Čirč-Ľubotín, ktorá po dokončení r. 1959 sa stala významnou dopravnou tepnou pozdĺž štátnej hranice s Poľskom, zrekonštruovala sa obecná cesta, zreguloval potok Čirčianka, postavila budova MNV a kultúrny dom /1970/, športový štadión /1970/, skupinový vodovod, pamätník padlým v 2. svetovej vojne, amfiteáter /l980/, objekty JRD, upravili devastované plochy, cintorín, obnovili školské objekty, uskutočnila sa elektrifikácia obce /1958/, zaviedlo verejné osvetlenie /1960/, miestny rozhlas /1960/ a vybudovali ďalšie objekty. JRD bolo založené 23. 2.1957, r. 1971 celoobecné, v r.1975 zlúčené so ŠM Ruská Voľa a JRD Obručné.

Pamiatky
Kostol Panny Márie /gréckokat./, postavený r.1843 v tradičnom barokovoklasicistickom slohu, jednoloďový, s oblým uzáverom presbytéria a so západnou predstavanou vežou. Vnútorné zariadenie kostola je nové.
Plastika Kristus na kríži, z pol. 19. st., polychrómovaná drevorezba, /156 cm vysoká/ – národná kultúrna pamiatka.
Kaplnka so západnou predstavanou vežou. sv od obce, postavená r.1770 na hore Uhliská.

Osobnosti
Viktor Kopčák /24.8.1919 Čirč – 27. 8.1980 Tulčík/, spisovateľ ukrajinskej národnosti, vedúci kultúrneho a osvetového odd. UNR /1950-1951/, redaktor Nového žiťťa /1951-1955, 1959-1966/, Družno vpered /od 1956/, Dukľa /od 1958/, učiteľ, spoluautor memoárovej knihy o SNP a partizánskom hnutí v Čergove, prekladateľ učebníc do ukrajinského jazyka.

Ďurková

Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Gevrkuagasa, 1773 Gyurko,Gyurkow, 1786 Gyurko, 1808 Gyurkó, Djurkow, Jurkow, Dzurkow, 1873 Gyurkó,1958 Ďurková
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928,Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 1O.12.1922, Sabinov l922-l96O, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa
Miestne časti: Rovinka, Dufart, Dvor
Počet obyvateľov: 1787 – 180, 1828 – 198, 1961 – 306, 1970 – 424, 1980 – 360, 1991 – 275
1921 – 27 d.
1991– 68 d, 275 obyv.: 271 s, 1 n, 3 ro,  49 rk, 208 gk, 7 bv, 11 ne
Výmera chotára: 398 ha

Dejiny
Najstaršia správa o Ďurkovej je z r. 1427. Vtedy tamojšie sedliacke domácnosti boli zdanené od 11 port. Dedina patrila k hradnému panstvu Plaveč. Maďarský názov dediny dokumentuje, že obec vybudoval šoltýs Ďurko s usadlíkmi podľa zákupného práva. V písomnostiach zo 16. st. sa vyskytuje pod názvom Ďurko. Dedina vznikla v slovenskom jazykovom prostredí a šoltýs bol slovenského pôvodu. Vznik obce možno predpokladať v 14. st. V 2. pol. 15. a zač. 16. st. väčšina sedliakov stratila pozemky a časť upadla na želiarov. R. 1567 tu hospodárilo 5 domácností na polovičných usadlostiach. V r. 1600 okrem obydlia šoltýsa bolo  obývaných 8 poddanských domov. Koncom 16. st. bola malou dedinou s poddanským obyvateľstvom zväčša rusínskeho pôvodu. R. 1787 mala 22 a r. 1828 21 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, bol i zruční kolári, tesári, stolári. R. 1828 sa uvádza ako osada obce Plaveč. 1.5.1873 získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Orlov. Po r. 1918 si zachovala poľnohospodársky ráz. 17. 8.1944 pri Ďurkovej partizáni vyhodili železničný most. Osada bola oslobodená 22. 1.1945. Ako obec vznikla r. 1958 osamostatnením osady Ďurkov od obce Plaveč a premenovaním na Ďurková. Po r. 1945 zaznamenala premeny vo všetkých oblastiach života.

Pamiatky
Kostol sv. Valentína / gréckokat./, renesančný, z 2. pol. 16. st., r. 1726 čiastočne prestavaný, okolo r. 1810 prestavaný na sýpku, r. 1815 obnovený na kostol a r. 1927 opravený, jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria. Nad západnou valbou strechy hranolová strešná vežička.
Hlavný oltár, barokový, z pol. 18. st. Upostred oltára sú 2 olejomaľby na plátne.
Plastika Kristus na kríži, polychrom.  ľud.  drevorezba z konca 19. st.
Obraz sv. Barbora na skle, z pol. 19. st. /56,5×38/.
Obraz na skle Kristus na kríži, podklad tvorí zrkadlo /43,5×34/.

Hajtovka

Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Ayathuagasa, v 16. st. Haythofka, Haytofka, Haythoka, 1773 Hajtuvka, Hajtuwka, 1786 Hajduka, Hajtuska, 1808 Hajtuvka, 1863 Hajtufka, 1888 Hajtuvka, 1907 Hajtóka, 1920 Hajtuvky, 1927 Hajtovka, maď.Hajtóka
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928,Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa
Miestne časti : Becirok, Ciganivka
Počet obyvateľov: 1787 – 196, 1828 – 271, 1869 – 313, 1880 – 288, 1890 – 281, 1900 – 225, 1910 – 207, 1921 – 196, 1930 -199 , 1940 – 208, 1948 – 198, 1961 – 175, 1970 – 160, 1980 – 141, 1991-116
1921 – 44 d, 196 obyv.: 102 čs, 91 r, 2 ž, 1 cudz., 43 rk,151 gk, 2 iz.
1991 – 41 d, 116 obyv.: 108 s, 3 č, 4 rs. 1 iná, 19 rk , 85 gk, 4 pr, 1 bv, 7 ne
Výmera chotára: 305 ha

Dejiny
Obec bola založená na zákupnom práve na prelome 14. a 15. st. Najstaršia správa o obci je z r. 1427 v portálnom súpise Šarišskej stolice. Vtedy mala 6 zdanených port. Dedinu vybudovali usadlíci so šoltýsom Hajtom. Patrila panstvu Plaveč. Za neznámych okolností v 2. pol. 15. alebo zač. 16. st. obyvatelia obec opustili a dedina zanikla. R. 1561 bola ešte vyľudnená. K novému osídleniu došlo pravdepodobne konc. 16. a zač. 17. st. R. 1787 mala 27 a r. 1828 35 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, lovom rýb v rieke Poprad, pálením vápna. R. 1848 vystúpili proti panštine /robote/. R. 1849 podali sťažnosť hlavnému komisariátu v Košiciach, v ktorej žiadajú zlepšenie svojho postavenia. Začiatkom 2O. st. dochádza k masovému vysťahovalectvu. Od r. 1900 do r. 1907 odišlo za prácou do cudziny 71 obyvateľov. Na rôznych frontoch 1.svetovej vojny bojovalo 28 Hajtovčanov. V bojoch padli: Michal Feduš, Michal Liščinský, Peter Husár, Štefan Fabián a Michal Mucha. Počas hospodárskej krízy bolo v obci 19 osôb ohrozených hladom. V 2. svetovej vojne občania pomáhali ilegálnym pracovníkom a prenasledovaným. V r. 194O začala v obci pod vedením Michala Knapa pracovať ilegálna bunka KSS. V radoch partizánskej brigády bojoval Michal Knap pod krycím menom Štefanovič. Obec bola oslobodená 24.1.1945 vojskami 107. streleckého zboru 1. gardovej armády. 31. 1.1945 bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Michal Knap, podpredseda Štefan Feduš, tajomník Michal Arendáč, členovia Ján Murcko, Mikuláš Hnat a Peter Murcko. Súčasne bola utvorená miestna ľudová milícia. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS.  Zo 117 hlasov získala 80, DS 3l, Strana práce 2 hlasy. V r. 1947 z obce optovali do ZSSR 3 rodiny.  2. 3.1948 bol utvorený miestny akčný výbor. Jeho predsedom sa stal Mikuláš Lysák. V r. 1946 bol založený Zväz mládeže Karpát – predseda Michal Magera. JRD bolo založené r. 1949, v r. 1958 celoobecné a v r. 1971 zlúčené s JRD Údol. Po r. 1945 boli postavené nové rodinné domy, zavedená telefónna siet /1950/, elektrická sieť /1955/, vybudovala sa predajňa Jednoty, príjazdová cesta do obce /1956/, verejné osvetlenie /1957/, požiarna zbrojnica /1958/, miestny rozhlas /1960/, lávka  cez Poprad /1968/, vodovod /197l/, športový areál, objekty JRD, otvorená  autobusová linka /1959/ a otvorením prevádzky na železnici  Podolínec-Plaveč-Orlov 26. 11. 1966 získala železničné spojenie.

Pamiatky
Kostol narodenia Panny Márie /gréckokat./, barokovo-klasicistický,  jednoloďový, s polkruhovým presbytériom a západnou predstavanou vežou, postavený r. 1872, opravený r. 1932 a 1963. Vnútorné zariadenie je z obdobia výstavby kostola.

Haligovce

Staré a inojazyčné názvy obce: 1334-1338 Hedvigvagassa, Heluigwagasa, Hlinguagasa, 1344 Hellyhwagassa,  1773 Halligocz, Holgotz. 1808 Haligócz, Haligowce, Helbingsau, 1863 Haligóc, 1892 Helivágás, 1907 Helivágása, 1921 Haligovce, maď. Helivágása, nem. Helbingsau
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská  1923-1928, Tatranská  1940-1945, okres Spišská Stará  Ves do 1960, Poprad  1960-1968, od 1968 okres  Stará Ľubovňa
Miestne časti: Babina, Bednáre, Cicone, Daňková, Diera, Do Karviky-Bždochy, Do Paluby, Do Papaja, Domky, Dvor, Gracovka, Grešikovia, Hercov dvor, Hranica, Jezovka, Jiruše, Kravce, Krivuľa, Kubečky, Kubiky, Mače, Majer, Marmule, Michny, Miškovské, Mláky, Mlyn, Močisko, Od školy, Paliby, Papaje, Penkolovka, Podbrejovka, Podedvor, Podkravce, Podgrusky, Podpoľana, Pri škole, Pri vode, Pustka, Rovieň, Rovienky, Ševce, Šopy, Špirky, Vengliska, Volčky, Vyšná dolina, Záhrada, Želonky
Počet obyvateľov: 1789 – 566, 1828 – 761, 1869 – 621, 1880 – 590, 1890 – 517, 1900 – 559, 1910 – 583, 1921 – 579, 1930 – 625, 1940 – 696 , 1948 – 615, 1961 – 736, 1970 – 784, 1980 – 708, 1991 – 653
1921 – 110 d, 579 obyv.: 551 čs, 7 n, 10 ž, 11 cudz.,  550 rk, 12 gk, 17 iz.
1991 – 151 d, 653 obyv.: 652 s, 1 p, 634 rk, 6 gk, 3 bv, 10 ne.
Výmera chotára: 1128 ha.

Dejiny
R. 1874 v jaskyni Aksamitka Samuel Roth a Matyas Badanyi našli prvé paleolitické nálezy /kostenný hrot a 2 kamenné čepele/ na Spiši a v Karpatskej kotline vôbec.
Obec sa prvýkrát spomína v majetkovoprávnych listinách šľachticov z Hrhova v rokoch 1334-1338. R. 1338 patrila Arnoldovmu synovi Eliášovi Švábymu zo Slovenskej Vsi. Jeho potomkovia boli v obci zemepánmi až do zač. 16. st. V r. 1433 prišli do obce husiti. V blízkosti obce, na Haligovských skalách,  mal tábor vodca bratríkov Peter Aksamit. Po porážke bratríkov sa obec vyľudnila. R. 1523, keď kartuziáni z Červeného Kláštora kúpili obec od dedičov Antona Švábyho, stala sa majerom Červeného Kláštora. Vlastnili ju až do svojho odchodu z kláštora. R. 1567 posledný kartuziánsky prior Juraj II. prepustil obec Valentínovi Švábymu. Od jeho dedičov zač. 17. st. prevažnú časť majetkov v obci prevzala rodina Matiašovskych zo Slovenskej Vsi. Neskôr jej majetok, predajom, dedičstvom a zálohovaním, prešiel na viaceré šľachtické rodiny. Od 17. st. sa začala rozrastať. R. 1789 mala 89 domov a 566 obyvateľov a r. 1828 105 domov a 761 obyvateľov. Obyvatelia sa živili poľno­hospodárstvom, pastierstvom, drevorubačstvom a tkaním plátna. V stredoveku sa zaoberali aj výrobou rytierskeho výstroja, hlavne výrobou drôtených rytierskych košieľ, pre ktorú surovinu dodávala huta v susednej Veľkej Lesnej. R. 1831 zachvátila obec epidémia cholery. Vyše sto obetí cholery pochovali na cholerovom cintoríne. V 19. st. postavili v obci vodnú pílu. V decembri 1918 obec obsadilo poľské vojsko. Po jeho odchode bolo v obci umiestnené čsl. vojsko. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Popri tradičnom zamestnaní sa zaoberali aj drotárstvom, sklárstvom a čipkárstvom a privyrábali si furmankami a nádenníckou prácou. V obci boli 2 mlyny. 30. 10.1944 bola pri obci partizánmi prepadnutá nemecká protipartizánska jednotka. Obec bola oslobodená 25. 1.1945. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 335 hlasov získala 329, KSS 4,Strana slobody 2 hlasy. Do r. 1948 bola obec, okrem fary, kostola, školy a 4 gazdovských domov, úplne drevená. Po r. 1948 boli v obci postavené nové rodinné domy, škola /1960/, kultúrny dom /1964/, budova Jednoty ŠD /1960/, farského úradu /1988/,  požiarna zbrojnica, zavedená elektrická sieť /1958/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie a vybudované ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol Navštívenia Panny Márie /rímskokat./, postavený r.1896, neorománsky, jednoloďový s obvyklým uzáverom presbytéria a do priečelia situovanou vežou. R. 1930 renovovaný.
Krstiteľnica s nástenným reliéfom Krstu  Krista  so závesnou nádobou na stene, baroková, z pol. 18. st., polychrom. drevorezba.
Lavica patronátna baroková, z 18. st., polychrom.  drevorezba. Vnútorné zariadenie z čias stavby kostola.
Na kopci nad jaskyňou Aksamitka sú stopy po niekdajšom opevnení bratríkov.

Kozelec

Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Kozlyk, 1569 Kozelecz, 1786 Kozelecz
Počet obyvateľov: 1950 – 110, 1961 – 150, 1970 – 311

Dejiny
Najstaršia správa o Kozelci je z r. 1427 v portálnom súpise Šarišskej stolice. Vtedy boli sedliacke domácnosti zdanené daňou kráľovi od 6 port. Kozelec bol malou dedinou. Zo zdaniteľnosti sedliakov vyplýva, že tu bývali najmenej 2-3 desaťročia skôr a sídlisko, ktoré vybudoval šoltýs s usadlíkmi, jestvovalo už v 14. st. V 14.-15. st. Kozelec patril k panstvu Plaveč. V 2. pol. 15. alebo zač. 16. st. sedliacke domácnosti sídlisko opustili a do zač. 17. st. nové nevzniklo. Majetok zostal súčasťou plavečského panstva. Zač. 19. st. Kozelec splynul s Hromošom. R. 1828 mal 13 domov. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo roľníctvo. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Pri oslobodzovaní obce sa v priestore Kozelec – Hromoš odohrávali tuhé boje. Kozelec bol oslobodený 23. 1.1945. V ťažkých bojoch o oslobodenie Kozelca a Hromoša padlo 27 sovietskych vojakov.
Po r. 1945 bola v Kozelci zavedená elektrická sieť /1949/, telefón /1960/, miestny rozhlas /1969/, autobusová doprava, postavená základná škola /1950/, budova Jednoty SD /1957/, požiarna zbrojnica /1988/ a cesta do osady.

Hniezdne

Staré a inojazyčné názvy: 1286 Gnezda, Knysen, 1288 Gnezna, 1292 Gnezdna, 1303 Knezin, 1311 Gynisna. 1408   Gnezda, Knysna, 1786 Kniesen, Gnazda, 1808 Gňazda, Gnézda, 1863 Gnezda, 1920 Gniazda, 1927 Gňazdá, 1948 Hniezdne, maď. Gnézda, nem. Gniesen
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa
Počet obyvateľov: 1828 – 1340, 1869 – 1186, 1880 – 1295, 1890 – 1168, 1900 – 1110, 1910 – 1080, 1921 – 1128, 1930 – 1142, 1940 – 1172, 1948 – 1178, 1961 – 1217, 1970 – 1303, 1980 – 1347, 1991 – 1355
1921 – 227 d, 1128 obyv.: 482 čs, 513 n, 13 m, 57 ž, 63 cudz., 930 rk, 104 gk, 7 ea. 87 iz.
1991 – 341 d, 1355 obyv.: 1319 s, 4 č, 18 n, 1 p, 1 rs, 1 ro, 8 u, 3 iná, 1091 rk, 60 gk, 2 pr, 5 ev, 17 bv, 3 iné, 177 ne
Výmera chotára: 1807 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je v listine z r. 1286, keď Peter a Mysun, synovia Miroslava, predávajú dedičnú škultéciu Jánovi, synovi Roxera z Kežmarku. Založená bola na šoltýskom práve pravdepodobne šoltýsom Mikulášom okolo r. 1270. Patrila medzi staršie slovenské osady, ktoré dosídlili nemeckí kolonisti. Obec bola závislá na mestskom práve Podolínca a jej občania, ako uvádza privilégium Podolínca z r.1292, boli povinní pomáhať pri budovaní jeho opevnenia. R. 1301 kráľ Václav daroval obec Jordánovi z Hrhova. V r.1311 ostrihomský arcibiskup dal obyvateľom a všetkým hosťom z Hniezdneho a Forbasov v cirkevných záležitostiach také práva, aké mali iní Sasi na Spiši. Neskôr bola majetkom panstva Ľubovnianskeho hradu, ktorému musela plniť určené povinnosti. V r. 1408-1410 bola v rukách rodiny Pereniovcov, od r. 1410 v držbe kráľa. R. 1412 uhorsky kráľ Žigmund vydal v Košiciach listinu, ktorou udelil obci mestské výsady, aké užívali iné slobodné mestá. V r. 1412-1772 Hniezdne bolo v zálohu Poľsku. Počas zálohu vyžadovali kapitáni Ľubovnianskeho hradu od obyvateľov Hniezdneho plnenie neobvyklých povinností. Preto poľský kráľ Vladislav vydal 6. 5.1444 listinu, v ktorej prikazuje kapitánovi Ľubovne Stanislavovi a jeho nástupcom, aby od Hniezdňanov vyžadovali len tie povinnosti, na ktoré majú právo. Podobné nariadenie vydal aj poľský kráľ Ján Albert 31.10.1492 kapitánom a oficiálom zámkov v Podolínci a v Ľubovni. Na žiadosť Hniezdňanov poľský kráľ Žigmund August vydal dve významné privilégiá. Prvé 24.12.1562 adresované kapitánom a oficiálom v Ľubovni a „rektorom“ v Hniezdnom, v ktorom prikazuje, aby rešpektovali a neporušovali práva, výsady a slobody Hniezdneho. Druhé, vydané v Lubline r.1566, znovu povyšuje Hniezdne na mesto, včleňuje ho do radu ostatných spišských miest a dáva mu také práva, aké užívali ostatné spišské mestá /slobodne voliť richtára, právo chytať ryby v Poprade, oslobodenie od platenia mýta, právo konať dva výročné jarmoky – 23. 4. na sv. Vojtecha a 24. 8. na sv. Bartolorneja a týždenné trhy každý štvrtok/. Výsady o neplatení mýta potvrdili aj ďalší panovníci /Štefan Báthori 3.11.1578, Žigmund III. 20. 3.1590, 1603 a 1617, August II. 22. 2.1701, August III. 1759, cisár Leopold 14. 9.1669, Ján III. 12.8.1690/. Nemalým bremenom pre obyvateľov Hniezdneho boli povinnosti voči Ľubovnianskemu hradu vyplývajúce z privilégia udeleného r.1566 Žigmundom Augustom. Okrem týchto povinností Hniezdne odvádzalo cirkevný desiatok Spišskej kapitule vo výške 2O fl. Za protihabsburského povstania Františka Rakóciho II., keď jeho vojská r.1703 obsadili celý Spiš, H. stálo na strane Rakóciho. Jeho generál Mikuláš Berčeni 22. 9.1703 vydal H. ochranný list, podľa ktorého nesmeli kuruci vyžadovať od jeho obyvateľov žiadne služby. Po rozdelení Poľska r. 1772 bolo 16 spišských miest prinavrátených do uhorského štátu. Sľub vernosti uhorskej kráľovnej a cisárovnej Márii Terézii zložili richtári St. Ľubovne, Podolínca a Hniezdneho 10.11.1772 v St. Ľubovni. Odvtedy bolo Hniezdne súčasťou uhorskej koruny. Hniezdne, Podolínec a St.Ľubovňa odmietali začlenenie do organizácie 13-tich spišských miest. Keď Kráľovská miestodržiteľská rada 27. 12.1774 rozhodla o ich začlenení do novej organizácie, Hniezdne, St. Ľubovňa, Podolínec sa 2. 2.1775 proti tomuto rozhodnutiu odvolali a žiadali, aby boli ponechané ako slobodné kráľovské mestá. Až nariadením Márie Terézie z 5. 6.1778,keď vzniká Provincia XVI spišských miest, sa jej členmi stali St.Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne. R. 1782 došlo v H. k nepokojom, ktorých formálnym dôvodom bol chotárny spor so susedným Kolačkovom o les na vrchu Sypkova. Po zániku Provincie XVI-tich spišských miest v októbri 1884 podalo H. žiadosť o premenovanie na veľkú obec, ktorú ministerstvo vnútra zamietlo. 19.6.1885 mestská rada podala Spišskej župe novú žiadosť, na základe ktorej rozhodnutím zo  6.10.1885 bolo H. zatriedené do kategórie veľkých obcí od 7. 10.1885.Tým prestalo byť H. mestom. Veľkou obcou bolo do 31.12.1924. Po vyhlásení Československej republiky medzi obyvateľstvom bola nejednotnosť v názoroch na zachovanie integrity Uhorska. Slovenské obyvateľstvo bolo za príslušnosť k ČSR. Nemecká časť obyvateľov H. sa zapojila do akcií za utvorenie Spišskej republiky – Selbständige Zipser Republík. 11. 12.1918 obsadilo obec poľské vojsko. Po jeho odchode bol v obci umiestnený 1. prápor 2. československého pluku. Vojnové utrpenie neobišlo ani H. Na rôznych frontoch 1. sv. vojny padli 9 občania, 1 zomrel na následky zranenia a viacerí sa stali invalidmi. Po skončení vojny sa domov vrátili 45 Hniezdňania. Od 1. 1.1926 bolo H. zaradené do kategórie obcí, do ktorej patrí dodnes. V politickom živote obce najsilnejšie pozície mala nemecká kresťansko sociálna strana a Deutsche Zipser Partei. Zač. apríla 1938 bola v obci založená Karpatskonemecká strana – Karpathendeutsche Partei. Po vyhlásení autonómie v obci vznikli nemecké a slovenské fašistické organizácie FS, Deutsche Jugend, HG a HM a po vypuknutí SNP jednotka Heimatschutzu. V obci bola umiestnená nemecká protipartizánska jednotka a 22. 1.1945 prišla maďarská guľometná jednotka. Nemecké obyvateľstvo bolo evakuované do 20. 1. 1945. Ostatní Nemci boli po oslobodení odsunutí do pracovného tábora v Poprade. Evakuáciou Nemcov H. stratilo charakter nemeckej obce, H. bolo oslobodené 24. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 27. 1.1945 – predseda Ján Ochotnický. Po oslobodení uprázdnené domy boli ONV v St. Ľubovni pridelené presídlencom z Forbas, Jakubian, Jarabiny, Kamienky, Lackovej, Litmanovej, Lesníckej Huty a Šambrona. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 344 hlasov získala 264, KSS 66, Strana práce 10 a Strana slobody 2 hlasy. Hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo. V hospodárskom rozvoji obce priaznivý obrat nastal v 2. pol. 16. st., z ktorého sú aj prvé správy o hniezdňanských pivovarníkoch, krajčíroch, obuvníkoch a kováčoch, ktorí mali svoje artikuly. Na žiadosť spišského kapitána Petra Kmithu ich potvrdil poľský kráľ Žigmund r. 1551. Cechy vznikli až v neskoršom období. Cech podkúvačov a obuvníkov bol založený 27. 7.1636, pivovarníkov 30.10.1668, krajčírov v pol. 17.st., zámočnícky 18. 7.1724. Okrem týchto cechov boli v Hniezdnom aj iní remeselníci – mlynári, kožušníci farbiari, tkáči, murári, stolári, kolári, mäsiari. V r. 1779 bolo v Hniezdnom 81 remeselníkov, r. 1828 11 majstrov a 4 tovariši a r, 1880 16 remeselníkov. Okrem remesiel dôležitú úlohu v živote Hniezdneho mal obchod. R. 1782 bolo v H. 14 obchodníkov, ktorí obchodovali s meďou, vínom, tabakom, medovinou, antimónom. Tento tovar prepravovali na pltiach po rieke Poprad alebo na vozoch do Varšavy a Gdaňska.

Poľnohospodársky ráz si obec zachovala aj po r. 1918.Tradícia remeselnej výroby sa udržala po celé obdobie 1918-1948. Pracovné príležitosti poskytovala aj obecná dvojgátrová parná píla. Jej nájomcom od 10. 6.1925 do leta 1941 bol Gejza Guttmann a po ňom Gejza Horál. Píla po znárodnení bola včlenená do n.p. Tatranské píly a r. 1950 zlikvidovaná. V obci boli dva mlyny – “malý” a “popradský” a tehelňa. JRD bolo založené v r. 1950. Po oslobodení boli v obci postavené nové rodinné domy, cesty, škola /1961/, most cez Poprad /1982/, futbalové ihriska /1982/, objekty JRD, zavedená elektrická sieť,  miestny rozhlas, vodovod /1985/, kultúrny dom /1988/, upravené priestranstvo bývalých kúpeľov, parkov, urobená regulácia Popradu, Kamienskeho potoka /1988/ a ďalšie stavby. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč – Orlov do prevádzky r.1966 získala železničné spojenie.

Požiare a živelné pohromy
Hospodársky život H. bol poznamenaný rôznymi živelnými pohromami. Najstaršia správa o požiari, ktorému padla za obeť značná časť mesta, je z 30. 1.1579. Zo 17. st. je správa o požiari, ktorý vypukol 9.5.1696 v dome Pavla Lomnitzera, zhorelo 96 domov. Z 18. st. sú 4 správy : R.17O6 zhorelo celé mesto aj s kostolom. Požiar založili Karreti a Szepsi. Ďalšia správa je z 22.11.1764. Menší požiar vypukol 20.11.1768 v dome Jána Kschenschiga, pri ktorom zhorelo 5 domov. Osudný bol požiar r. 1870, keď mesto vyhorelo temer do základov. R. 1877 zhorela časť mesta od kostola k malému mlynu. 22. 4.1789 zhorelo 39 domov, celková škoda 39.850 zl. 1. 5.1877 zhoreli 4 domy. R. 1907 zhorela celá severná časť obce od č. 212 a r.1912 celá južná časť s kostolom a vežou. R. 1927 na dolnom konci obce zhorelo 5 domov. Ďalší požiar vypukol v r. 1940. Počas oslobodzovania obce zhoreli dva rady stodôl na dolnom konci obce, ktoré zapálili Nemci. 15. 2.1945 vznikol požiar, pri ktorom zhorelo 23 stodôl. V r. 1958 obec postihla povodeň, pri ktorej bol zaplavený dolný koniec a celá osada na Kempe, strhnutý most cez Poprad do Forbas a most na Kavanci. V r. 1964 vypukol požiar na dolnom konci obce, pri ktorom zhoreli 4 maštale s dobytkom a obec postihli silné búrky, ktoré spôsobili značné materiálne škody.

Spolky
Prvými známymi spolkami boli: Bratstvo sv. Kríža a Bratstvo Panny Márie /r.1792 už nejestvovali/ a Dobrovoľný hasičský zbor založený r. 1877. Jeho prvým veliteľom sa stal Richard Klein.V čase založenia mal 2 ručné striekačky. R. 1912 nemeckí občania založili spolok Konsumgenossenschaft, ktorý vlastnil obchod s miešaným tovarom. R. 1919 bol založený Bauernbund -Zväz roľníkov. V r. 1929 medzi prvými na Spiši vzniklo úverové družstvo – Spar und Darhlerns und Deutsche Raiffeisenkasse. 26. 2.1922 založili v H. Zväz kresťansko-nemeckej mládeže – Christlich deutscher Jugenbund a 17.11.1922 Nemecký kultúrny zväz – Deutscher Kulturverband. 21. 2.1932 bol založený zbor Slovenskej ligy a r.1936 Spolok Charitas. 13. 3.1947 začalo činnosť Potravné družstvo, ktoré 14. 4.1951 bolo začlenené do Jednoty OSD.

Škola
Najstaršie správy o škole sú zo 17. st. Škola bola cirkevná, jednotriedna, od zač. 19. st. dvojtriedna, neskôr trojtriedna. Slovenská trieda bola od šk. r. 1921/22. Druhá slov. trieda bola otvorená v šk. r. 1932/33. Pôvodná škola, ktorá stála pri kostole, bola r. l808 zbúraná. Nová škola bola postavená r. l840. Prvým učiteľom bol Martin Klesch z Levoče /1610-1612/.Ďalší učitelia: Ján Comes, Jakub Nigrini / od r. 1617 / Klaczkovic, Jeremiáš Kopczikovski /1669-1685/, Pavol Severíni /1690-1695/, Daniel Rotarides /1711-172O/. Michal František Petko /l722-1746/, ďalším známym učiteľom je Ján Ignác Cselovský, Jakub Ruzbacki, František Bittner. Po ňom nasledovali – František Matirko, František Juron, Ján Brecz, Valentín Babits, Jozef Juran, Hilár Juran, Vojcsek, Morgenbesser, Viktor Miklóš, Július Hobor, Alexander Kolbay. Po oslobodení sa rímskokat. ľud. škola zmenila na štátnu ľudovú školu a nemecká rímskokat. ľud. škola bola zlúčená so Štátnou ľudovou školou, ktorá v šk. r. 1946/47 bola rozšírená na štyri a v šk. r. 1947/48 na päť tried. 1. 8.1948 vznikla Stredná škola. Jej riaditeľom sa stal Tomáš Sykora.  1. 9.1953 bola zriadená Osemročná stredná škola – riaditeľ T. Sýkora, od r. 1955 do 1975 Tibor Petrík. V r. 1961 bola ukončená výstavba novej školskej budovy, slávnostne otvorená 2. 9. 1961.

Zdravotníctvo
Od vzniku ČSR až do oslobodenia mala obec svojho lekára. Do r.l940 tu pôsobil Hniezdňan Alexander Kottler a po ňom MUDr. Fábry. Vý­nosom Povereníctva zdravotníctva 23.11.1946 bolo v obci zriadené zdravotné stredisko a ako lekár do r.l947 tu pôsobil MUDr. Bauer a po ňom MUDr. Kamil Franek.

Kúpele
V obci boli kúpele, ktoré vznikli pri sírnych prameňoch v 19.st. V r.1920 mal kúpele v nájme Teodor Rúra, od 1.1.1923 Hilar Varadi a od 28.7.1928 Jozefína Nigrinová. R.1923 bol v kúpeľoch postavený tanečný pávilon. Počas nájomnej doby J. Nigrinovej boli kúpele zni­čené požiarom a za  II. svetovej vojny sa zmenili na rumovisko.

Pamiatky
Kostol sv. Bartolorneja apošt. /rímskokat./, klasicistický, jednolo­ďový, postavený na základoch staršieho kostola zač. 19. st. Zo starého zariadenia sa zachovali 4 bočné oltáre.
Oltár sv. Mikuláša, z pol.18.st., polychrómovaná drevorezba. V stre­de stĺpovej architektúry obraz sv. Mikulasa /olej na plátne 120×60/, po stranách 2 plastiky biskupov.
Oltár sv. Jána Krstiteľa, barokový. z r. okolo 17OO, polychrom. drevorezba. V strede oltárnej architektúry obraz sv. Ján Krst. /olej na plátne 12Ox70/
Oltár sv. Anny – barokový, zo zač.18.st.,v strede stĺpovej archi­tektúry obraz sv. Anny /olej na plátne 170xl30/, po stranách dve plastiky anjelov.
Oltár Panny Márie – barokový, zo zač. 18.st., polychrom. drevorez­ba. V strede stĺpovej architektúry obraz P. Márie /135x7O/, v nad­stavci reliéf s postavou sv. Michala, po stranách 2 plastiky anje­lov.
Oltársv. Jozefa – barokový, zo zač. 18. st., polychrom. drevorezba.V stredestĺpovej architektúryobraz sv. Jozefa, na prerušovanom tympanóne plastiky sv. Jozefa a sv. Antona, nad obrazom plastikyletiacich anjelikov.
Oltár sv. Jána Nepom.- z pol. 18 st., polychrom. drevorezba. V strede oltárnej architektúry obraz.sv.Ján Hepom./olej na plátne 120×60/
Epitaf – z r.l803, leštený mramor.
Cibórium – klasicist., z r.1821.pozlátené striebro.
Kalich – rokokový, z 18.st..pozlátené striebro.
Kalich – barokový, z 18.st.,pozlátené striebro.
Kalich – rokokový, z 2.pol.18.st.,pozlátené striebro.
Kazateľnica – klasicistická, z pol.18.st..pozlátená drevorezba.
Krstiteľnica – klasicistická, z pol.18.st..kamenná,kalichovitéhotvaru. Monštrancia – baroková, z r.1723 od Donáta Szakmáriho, pozlátené striebro.
Pacifikál – barokový, z l.pol.18.st..pozlátené striebro. Pacifikál, barokový, z 2.pol.18.st.,postriebrená meď. Plastiky voľné sv. Peter, sv. Pavol, Kristus na kríži, barok., z pol. 18.st., polychrom. drevorezba.

Osobnosti
Vidor Jurán /30.12.1879 Hniezdne – 5.7.1963 tamže/, učiteľ v Šahách, Krompachoch, správca ľud. školy v Sp. Belej, prozaik, redak­tor maďarskej časti poľovníckeho časopisu Nimród v r.1923-27 a Vadászlapu, maďarskej mutácie časopisu Lovec, zakladateľ prvej poľovníckej organizácie na Slovensku po I. sv. vojne, autor monografie o vlkoch.

Hraničné

Staré a inojazyčné názvy obce: 1364 Granaszto, 1808  Granasztó, Granastow, Granasdorf, 1863 Granasztó, 1907 Határhely, 1920 Granastov, 1948 Hraničné, maď. Határhely, nem. Grenzdorf.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928,Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov :  1828 – 519, 1869 – 540, 1880 – 491, 1890 – 477, 1900 – 548, 1910 – 429, 1921 – 330, 1930 – 365, 1940 – 428, 1948 – 404, 1961 – 471, 1970 – 440, 1980 – 362, 1991 – 271
1921 – 85 d, 330 obyv.: 318 čs, 7 iná, 5 cudz., 146 rk, 181 gk, 3 iz.
1991  -74 d, 273 obyv.: 270 s, 1 p, 2 u,  238 rk, 15 gk, 2 bv, 18 ne.
Výmera chotára: 757 ha

Dejiny
Prvýkrát sa spomína r. 1364. Patrila ľubovnianskemu hradnému panstvu. V r. 1412-1772 bola spolu so 16 spišskými mestami v zálohu Poľsku. Podľa Inventára Spišského starostva v r. 1758 mala 15 zárubkov. R. 1828 mala 71 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a past ierstvom. Za 1.ČSR zostala poľnohospodárskou a pastierskou obcou. Počas SNP v chotári obce operovali viaceré partizánske skupiny, ktoré najmä na ceste Stará Ľubovňa – Mníšek nad Popradom prepadávali nemecké kolóny. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Vo voľbách 1946 zvítazila DS, z 213 hlasov získala 206, KSS 5, Strana práce 1 a Strana slobody 1 hlas. 22.2.1948 v obci založili Potravné družstvo, ktoré 23.2.1952 bolo začlenené do Jednoty OSD. Po roku 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1959/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, autobusová doprava a postavená základná škola, budova MNV /1957/, Jednoty SD, požiarna zbrojnica, cesta, mosty, nové rodinné domy, skupinový vodovod, televízny vykrývač /1985/ a ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol Panny Márie / rímskokat./, národná kultúrna pamiatka, drevený, postavený r.1785 ako spoločný kostol oboch obradov, jednoloďový s polygonálne uzavretým presbytériom a západnou hranolovitou vežou. V 2. pol. 19.st. ho obnovili, veža sa zachovala v pôvodnom stave.
Oltáre kostola vznikli z vyradených fragmentov oltárov zo Starej Ľubovne.
Hlavný oltár P. Márie – je zostavený zo zvyškov 4 oltárov, má dvojstĺpovú barokovú oltárnu architektúru z obdobia okolo r. 1670, rokokové tabernákulum a ústrednú rokokovú plastiku Immaculaty /1740-1745/, ranorenesančný reliéf Zvestovania P. Márie v pozadí s pohľadom na Starú Ľubovňu, z obdobia okolo r. 1530, na oboch postavy anjelov z poslednej tretiny 17. st.
Bočný oltár sv. Mikuláša – je zostavený z ranobarokovej oltárnej architektúry s rozoklaným štítom a neskororenesačnými stĺpmi z čias okolo r.1660, zo sôch dvoch gotických oltárov / pôvodom zo Starej Ľubovne/, z ktorých socha sv.Mikuláša je z čias okolo r.1360 a bočné sochy sv. Štefana Prvomučeníka a Vavrinca diakona z čias okolo r. 1520. V rozoklanom štíte sú umiestnené trojhranné maľované štíty vrcholnogotického oltára s hlavami prorokov a s postavou sv. Jakuba st. na zlatom pozadí z r.1440-1450.
Bočný oltár sv. Kríža – zostavený z oltárneho nadstavca neskororenesančného oltára s obrazom Kalvárie z pol. 17. st. a z rozličných barokových sôch /sv. Gabriel archanjel, sv. Michal archanjel, sv. Mikuláš biskup, ležiaci oblečení anjeli/ z konca 17. st. Uprostred architrávu je sekundárne umiestnená malá soška sediacej Madony.
Kazateľnica – baroková„ z poslednej tretiny l7. st.
Barokové svietniky a kartuše sú zo 17. a 18. st., barokové plastiky z 18.st.

Hromoš

Staré a inojazyčné názvy obce:  1600 Gromos, 1773 Gromos, Gromoss, 1786 Gromosch, 1808 Gromos, 1907 Kormos, 1920 Gromos, 1948 Hromoš, maď. Kormoš.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Stará Ľubovňa 1922-1960. Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa
Časť obce: Kozelec
Počet obyvateľov: 1787 – 266, 1828 – 394, 1869 – 528, 1890 – 583, 1900 – 533, 1910 – 515, 1921 – 493, 1930 – 561, 1940-645, 1948 – 701, 1961 – 725, 1970 – 745, 1980 – 617, 1991 – 527
1921 – 102 d, Hromoš 84 d, Kozelec 18 d, 493 obyv.: 464 čs, 6 ž, 1 iná, 2 cudz. 180 rk, 307 gk, 6 iz.
1991 – 134 d, 527 obyv.: 519 s, 4 č, 1 p, 2 u, 1 iná, 386 rk, 130 gk, 1 bv, 10 ne.
Výmera chotára: 1335 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je z r.1600, keď podanní boli prvýkrát zdanení. Vtedy obyvatelia bývali v 8 domoch. Sídlisko vzniklo v 80. rokoch 16. st. Dedinu vybudovali usadlíci podľa zákupného práva spolu so šoltýsom na území panstva Plaveč, pri Hromovci, pravostrannom prítoku Popradu, z iniciatívy šľachticov Horvátovcov. Patrila k najmladším v okolí a v Šariši vôbec.Okolo r. 1600 bola malou kopaničiarskou dedinou s asi 10 domami poddaných a šoltýsa. R. 1787 mala 31 a r. 1828 33 domov. Obyvatelia boli roľníci, pastieri, tkáči, pracovali v lesoch. Po r.1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Obec bola oslobodená 23. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 28.1.1945 – predseda Michal Šarnik, podpredseda Ján Geryk, tajomník Ján Kočiš. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 308 hlasov získala 254, KSS 47, Strana práce 4 a Strana slobody 2 hlasy. V r. 1947 z obce optovala 1 rodina, do ZSSR. JRD založené 24. 7.1952 sa rozpadlo, znovazaložené r. 1959 a v r. 1973 pripojené k JRD Plavnica. Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón /1952/, elektrická sieť /1955 /, verejné osvetlenie /1955/, autobusová doprava /1962/ a postavené nové rodinné domy /50 v období 1956-1964/, kultúrny dom a budova MNV /1963/, materská škola /1974/, športový štadión /1978/ a budova Jednoty SD /1983/, požiarna zbrojnica /1988/, miestne komunikácie a mosty cez miestny potok, objekty JRD. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč – Orlov do prevádzky r. 1966 získala železničné spojenie.

Pamiatky
Kostol sv. Lukáša ev. /gréckokat./, postavený r.1895 v historizujúcom slohu, jednoloďový s polygonálnym uzáverom presbytéria a predstavanou vežou.
Hlavný oltár s predstavaným neobarokovým dvojetážovým atypickým ikonostasom z r.1919. Maľba na hlavnom oltári od P. Smolku.
Bočný oltár v historizujúcom renesančno-barokovom slohu s obrazom Krista na Olivovej hore od V. Stenhuru je z r. 1895.

Chmeľnica

Staré a ínojazyčné názvy obce: 1315 Hophengart, Hophgart, 1363 Hopparten, 1364 Hophgarten, 1408 Hopfengorth, Hoppongarth, 1773 Hobgart, 1786 Hobgarten, Hobgart, 1808 Hobgárt, Obgart, 1863 Hobgart, 1873 Hobgárt, 1888 Hobgard, 1907 Komlóskert, 1920 Hopgart, 1948 Chmeľnica, maď. Komlóskert, nem. Hopfengarten, Hobgarten.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928,Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968,  od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1828 – 980, 1869 – 1021, 1880 – 1000, 1890 – 833, 1900 – 749, 1910 – 653, 1921 – 602+27, 1930 – 685, 1940 – 761, 1948 – 707, 1961 – 798, 1970 – 818, 1980 – 821, 1991 – 880.
1921 – 172 + 4 d, 602 + 27 obyv.:  72 čs, 499 n, + 27 ro, 9 ž, 21 iná, 1 cudz.; 565 rk, 26 gk, 10 iz, 1 iné.
1991 – 203 d, 880 obyv.: 787 s, 85 n,  2 p, 1 ro, 3 u, 2 iná, ; 864 rk, 5 gk, 1 pr, 1 ev, 4 iné, 5 ne.
Výmera chotára: 1266 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je v listine z r.1315, ktorou šľachtic Mikuláš, prechodný majiteľ alebo kastelán Ľubovnianskeho hradu, dal Mikulášovi z Petrovej Vsi /ktorá sa nachádzala v chotári Kamienky na mieste dnes nazývanom Pitroviany/ právo na založenie osady Hopgart. Spomína sa r. 1364 pri udelení mestských práv Starej Ľubovni a vymedzení jej hraníc. Doložená je aj r. 1408 v druhom variante odpisu listiny Žigmunda, ktorý Ľubovnianske hradné panstvo daroval Imrichovi z Perína. Patrila Ľubovnianskemu hradnému panstvu. R. 1412-1772 bola v zálohu v Poľsku. Pôvodne ležala na pravom brehu Popradu, asi 1 km od dnešnej obce. Po katastrofálnej povodni r. 1662, keď bola úplne zničená, postavili ju znova na bezpečnom mieste. Podľa úradného popisu kráľovských majetkov a ich príjmov z r. 1562 platila ročne 27, 26 florénov daní. R. 1787 sa sem nasťahovalo 4O rodín zo Sliezska. R. 1828 mala 135 domov. V 14. st. bol v obci kláštor “strážcov hrobu”, ktorí sa však po krátkom čase presťahovali do Lendaku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.  V 18. st. chodili pracovať aj do hút v susednom Podsadku. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. 6.11.1937 bolo založené Potravné družstvo – Nemecká Heiffesenova pokladnica. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Revolučný národný výbor ustanovený 27. 1.1945 – predseda Anton Mikuľák, podpredseda Andrej Lukáč, tajomník Vojtech Lang. 7. 7.1945 bola ONV v Starej Ľubovni menovaná správna komisia. Od r. 1974 takmer celý kataster obce patril ŠM Stará Ľubovňa, od r. 1975 k JRD Jarabina. Pri obci na rieke Poprad bol dvojvalcový vodný mlyn na spodný náhon, ktorý od r.1937 mal v prenájme od urbariátu obce A. Špes. Mlyn 1. 1.1951 prevzalo RSD St. Ľubovňa. Pri mlyne bola vodná píla, ktorá bola zlikvidovaná r. 1949. Po roku 1945 bol v obci zavedený telefón /1949/, elektrická sieť /1955/, verejné osvetlenie /1956/, vodovod /1956/, miestny rozhlas /1971/ a postavené nové rodinné domy, požiarna zbrojnica /1962/, most cez rieku Poprad /1977/, športový štadión /1978/, kultúrny dom, budova MNV /1982/, Jednoty SD /1991/, miestne komunikácie, chodníky /1991/ a po uvedení železničnej trate Podolínec – Plaveč – Orlov do prevádzky r. 1966 obec získala železničné spojenie.

Pamiatky
Kostol sv. Andreja apošt. /rímskokat./, barokovo-klasicistický, postavený okolo r .1770, r.1900 rozšírený predĺžením lode, stavbou transeptu a nového presbytéria s polygonálnym uzáverom. Na predstavanej veži sa zachovalo pôvodné barokovo-klasiclstické členenie s pilastrami a terčíkovou podstrešnou rímsou. Vnútorné zariadenie je zo zač. 20. st.
Kalvária   – baroková, z pol. 18. st., polychrom. drevorezba, v strede Ukrižovaný, po stranách P. Mária, sv. Ján z 20. st.
Kalich – neskorogotický, zo zač. 16. st., pozlátené striebro.
Kazateľnica – baroková, z pol. 18. st., drevorezba zdobená maľbou. Krstiteľnica – baroková, z  r. 1735, kamenná.
Monštrancia – klasicist., z konca 18.  st., pozlátené striebro.
Pacifikál – klasicist., zo zač. 19. st., strieborný.
Plastiky sv. Peter a sv. Pavol, neskorobarok., z konca 18. st., polychrom. drevorezba.
Socha Madony – gotická, z obdobia okolo r. 1480, je v zbierkach SNM.
Svietniky /2 ks/, rokokové, z 2. pol. 18.st., polychrom.drevorezby.
Svietniky /2 ks/, klasicist., zo zač. 19. st.

Jakubany

Staré a inojazyčné názvy obce: 1322 Stephanishau, 1408 Alsoyacabwagasa, Alsowiacobuagasa, Felsewiacobuagasa, 1497 Jakubiany, 1808 Jakubany, Jakubiany, Jakubján, Jakabfalva, Jakobau, Jakobsau, 1863 Jakabfalva, Jakubján, 1873 Jakubján, 1892 Szepesjakabfalva, 192O Jakubiany, 1948 Jakubany,  maď. Jakabfalva, Szepesjakabfalva, nem. Jakobsau.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Jankovce, Maša, Pod Šipkovou, Zábova.
Počet obyvateľov: 1822 – 2846, 1869 – 2634, 1880 – 2773, 1890 – 2755, 1900 – 2487, 1910 – 1911, 1921 – 1746+39, 1930 – 1946, 1940 – 2261, 1948 – 1974, 1961 – 1994, 1970 – 2218, 1980 – 2163, 1991 –  2176.
1921-461 d.+ róm. osada, 1746+39 obyv.: 1527 čs, 1 m, 13 n, 178 r,  +39 ro, 13 ž, 1 iná, 13 cudz.; 14O rk, 1581 gk, 2 ea, 21 iz, 2 iné.
1991 – 477 d, 2176 obyv.: 2O62 s, 94 ro, 8 rs, 11 u, 1 iná; 79 rk, 1767 gk, 72 pr, 5 bv,  253 ne.
Výmera chotára: 1679 ha,

Dejiny
Dedina vznikla po r. 1322 na ľubovnianskom panstve,  keď Filip Druget dal Štefanovi, synovi Petra z Lomničky, právo vyklčovat les zvaný Stephanishau a založiť osadu so 16-ročnou lehotou na hornom toku Ľubovnianskeho potoka / dnes Jakubianka/, podľa zvyku a práv Nemcov nazývaných spišským právom. Osídlil tu Slovákov a Nemcov. Obec sa spomína aj r. 1408 v 2 odpisoch listiny kráľa Žigmunda. V druhom variante sa uvádza pod názvom Alsowiakabuagasa a Felsewiakabuagasa /Jakubany Nižné a Vyšné/ doložené ako dve osady. V r. 1412-1772 bola v zálohu v Poľsku. Pôvodná obec v 15. st. takmer úplne zanikla. R. 1497 Peter Kmita, kapitán zálohovaných spišských miest a ľubovniansko-podolínskeho panstva, zistil, že Jakubany, ktoré predtým obývali Slováci a Nemci, sú opustené. Preto ich dal šoltýsovi Petrovi a valachom osídliť s podmienkou, že od domu a polí budú platili po 1 floréne a iné dávky od oviec. Je to prvý doklad o dosídlení staršej osady na základe nového právneho systému – valašského práva, ktoré so sebou prinieslo valašské a rusínske obyvateľstvo. Pri potvrdení tejto listiny r. 1501 Peter Kmita dal jakubianskemu šoltýsovi Jackovi dva slobodné košiare, v ktorých on a jeho rodičia mohli chovať dobytok. Farárovi dal slobodný lán a šoltýsa a jeho valachov oslobodil na 1 rok od platieb a dávok. Podľa svedectva ľubovnianskeho vicekapitána a notára z r. 1542 dostal jakubiansky šoltýs od Petra Kmitu k škultécii aj dvoch želiarov.
V r. 1760-1870 pracovala v obci vysoká pec na tavenie železnej rudy, ktorú ťažili v okolí, a skujňovacie vyhne. Vlastníkmi vysokej pece boli Adolf a Andrej Probstnerovci. R. 1855 vyrobila 764 viedenských centov železa /1 vied. cent = 56 kg/. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pastierstvom. R. 1822 sa poddaní vzbúrili proti robotám. Vtedy obec mala 393 domov a 2846 obyvateľov, najväčší počet od svojho založenia. Na zač. 20. st.sa mnoho obyvateľov vysťahovalo. Po r. 1918 bola poľnohospodárskou obcou. V obci boli 2 mlyny a píla. 28. 1.1937 založili v obci Potravné družstvo, ktoré do odčlenenia 15. 1.1941 bolo filiálkou Potravného družstva v Novej Ľubovni. Počas SNP v okolí pôsobili viaceré partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 24.1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 25.1.1945 – predseda Mikuláš Beskid, podpredseda Jozef Mariančík a Štefan Orlovský. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS.  Z 1019 hlasov získala 818, DS 193 a Strana práce 4 hlasy. V r. 1947 optovalo z obce do ZSSR 98 rodín a 23 jednotlivcov – najviac z celého okresu Stará Ľubovňa.  JRD bolo založené r. 1978, v r. 1979 pripojené k JRD Nová Ľubovňa. Od oslobodenia boli v obci postavené nové rodinné domy, obchodné stredisko, kultúrny dom /1984/, materská škola /1987/, zavedená autobusová doprava /1952/,  elektrická sieť, verejné osvetleníe, miestny rozhlas, vodovod /1990/, zregulovaný potok a vybudované ďalšie objekty.

Pamiatky
Kúria – jednopodlažná trojkrídlová klasicistická budova, z pol. 19. st.
Kostol sv. Petra a Pavla apošt. /gréckokat./, postavený na pôdoryse gréckeho kríža v r.1904-1911 podľa plánov J. Bobulu v historizujúcej secesnej architektúre, inšpirovanej byzantskými a románskymi stavbami, renovovaný r. 1937. Nad štvorcom kríženia má na pendatívoch veľkú kupolu. Mohutná veža je v hornej časti oktogonálna.
Kalich – klasicistický, z r. 1796, pozlátené striebro.
Kalich – klasicistický, zo zač. 19. st., pozlátené striebro.

Osobnosti
Ján Bakoš /10.4.1852 Jakubany – 29.11.1918 Budapešť/, stredoškolský profesor dejepisu a zemepisu na gymnáziu v Székesfeherváre /1886-1892/, od 1899 v Budapešti, redaktor rusínskeho časopisu Nedeľa.
Michal Andrejkovič – pozri Orlov.

Jarabina

Staré a inojazyčné názvy obce: 1329 Gyerimp, 1360 Zombach, 1364 Jerubina, 1408 Gyrem al. n.  Zumbach, Sombach, 1808 Jarabina, Jarembina, 1873 Jarembina, 1907 Berkenyéd, 1920 Jarembina, 1927 Jarabina, Orjabina, 1948 Jarabina, maď. Berkenyéd.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Cigánska osada, Stredný mlyn, Zaradivské.
Počty obyvateľov:  1828 – 1645, 1869 – 1184, 1880- 1167, 1890 – 1207, 1900 – 1247, 1910 – 1155, 1921 – 1215, 1930 – 1153, 1940 – 1213, 1948 – 1157, 1961 – 1110, 1970 – 1030, 1980 – 886, 1991 – 845.
1921 – 272 d, 1215 obyv.: 17 čs, 1 n, 1141 r, 30 ro, 5 ž, 1 iná, 20 cudz.; 35 rk, 1175 gk, 5 iz.
1991 – 225 d, 845 obyv.: 335 s, 2 č,1 p,15 ro, 323 rs, 169 u; 88 rk, 138 gk, 457 pr, 1 ev, 37 bv, 124 ne.
Výmera chotára: 2289 ha.

Dejiny
Obec sa prvýkrát spomína v listine spišského župana Viliama Drugetha 20.7.1329, ktorou potvrdzuje, že šoltýs Matej, syn Gonchola, kúpil od predchádzajúceho šoltýsa Hencha šoltýstvo v Jarabine. Pri udelení mestských výsad Starej Ľubovni a vyznačení jej hraníc r.1364 sa spomína aj osada Jarabina. R. 1408 kráľ Žigmund daroval hradné panstvo Ľubovňa Imrichovi z Perína, v majetku ktorého sa uvádza Jarabina /Gyrem alio nomine Zumbach/. V 1. polovici 16. st. sa tu usadili valasi. V r. 1412-1772 bola ako súčasť ľubovnianskeho panstva v zálohu v Poľsku. R. 1564 mala obec 13 sedliackych domácností a 5 želiarov. V 18. st. sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytkaá, obchodom s ovcami. R. 1758 bolo v obci 125 sedliakov a 15 želiarov, 2 šoltýske a jeden panský mlyn a píla. R. 1828 mala obec 224 domov. Po zrušení poddanstva r. 1853 bola vykúpená od zemepána Felixa Michajloviča a Joana Grobka z Veľkého Bečkereku. Obec bola jedným z hlavných centier spišského drotárstva. R. 1873 obec postihla cholera, ktorá si vyžiadala 205 obetí. Na frontoch 1. svetovej vojny bojovalo 232 Jarabinčanov, z ktorých sa po skončení vojny 39 nevrátilo a 101 padlo do zajatia. V decembri 1918 obec obsadilo poľské vojsko, ktoré z nej odišlo 14. 1.1919. Po r. 1918 bola poľnohospodárskou obcou, mnohí jarabinčania emigrovali do Ameriky, iní ako drotári pochodili mnohé krajiny Európy. 5. 4.1919 bolo v obci založené Potravné družstvo, ktoré 14. 2.1952 sa zlúčilo s Jednotou OSD. R. 1921 sa vzbúrili ženy s ostatnými občanmi proti exekútorovi. Počas 2. svetovej vojny obyvatelia poskytovali pomoc utečencom a prenasledovaným. Obyvatelia sa zapojili do SNP. 8. 9.1944 v obci vznikol partizánsky oddiel Zorja pod velením npor. Sašu Tulešova, ktorého príslušníkmi boli aj miestni občania. Spojenie udržiavali aj s partizánskou skupinou Čapajev – veliteľ Savelij Francevič Lesnikovskij a brigádou pplk. Ivana Zolotára. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 30. 1.1945 – predseda Ivan Kindja, podpredseda Vasiľ Jarabinský. 40 Jarabinčanov bojovalo v čsl. armádnom zbore a 11 z nich padlo. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Zo 605 hlasov získala 537, DS 61, Strana práce 4 hlasy. R. 1946 bol založený Zväz mládeže Karpát. V r. 1947 z obce optovalo do ZSSR
47 rodín. JRD bolo založené r. 1949, r. 1972 spojené s JRD Kremná a r. 1976 pripojený ŠM v St. Ľubovni s hospodárskymi dvormi Podsadok a Chmeľnica. Po oslobodení bola obec zapojená na elektrickú sieť /1949/, otvorená autobusová linka /1954/, postavená požiarna zbrojnica, škola, príjazdová cesta do obce /1960/, kultúrny dom, mosty, objekty JRD, nové rodinné domy, vodovod, športový štadión, zregulovaný potok a vybudované ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol Narodenia Panny Márie /pravosláv., pôvodne gréckokat./, barokovo-klasicistický, postavený v r. 1803-1809, renovovaný v r. 1869, 1894-1895, 1931, 1937, jednoloďový, s polkruhovým uzáverom presbytéria a vežou vstavanou do konvexného štítového priečelia.
Hlavný oltár s trojetážovým ikonostasom, na ktorom je nápis vzťahujúci sa na stavbu. Obrazy ikonostasu sú od sabinovského maliara I. Kraussa z r. 1803-1809.
Bočný oltár s obrazom Krista na Hore olivovej je zo zač. 19. st.
Kazateľnica – klasicistická, z čias stavby kostola.
Pacifikál –  zo zač. 19. st., kovový, tepaný.
Svietniky /4 ks/ – klasicistické, z konca 18. st., polychrómovaná drevorezba.

Osobnosti
Eva Bissová /18.6.1920 Jarabina -?/, akademická maliarka, tajom­níčka ÚV Maďarsko-sovietskej družby v Budapešti, redaktorka, tajomníčka ÚNRP, autorka divadelných hier s protifašistickou tematikou.
Ivan Ivanovič Kindja /3.2.1892 Jarabina- 20.7.1963 tamže/, spIsovateľ,  zberateľ ľudovej slovesnosti, autor textov častušiek, ľudových próz a veršov, autor knihy o drotárstve na Spiši. Žil a pôsobil v Jarabine.

Kamienka

Staré a inojazyčné názvy obce: 1364 Villa Lapidis, 1408 Kemenyk, due Kemenyk, Steyn, 1786 Kamionka, Stein, 1808 Kamjónka, Kovesfalva, 1863 Kovesfalva, Stein, 1873 Kamjonka, 1907 Kovesfalva, 1920 Kamjonka, 1927 Kamionka, 1948 Kamienka, maď. Kovesfalva, nem. Stein.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Časti obce: Podpoľanky, Stredný riadok, Výhon.
Počet obyvateľov: 1828 – 2351, 1869 – 1887, 1880 – 1490, 1890 – 1457, 1900 – 1373, 1910 – 1215, 1921 – 1120, 1930 – 1100, 1940 – 1318, 1948 – 1397, 1961 – 1418, 1970 – 1440, 1980 – 1421, 1991 – 1437.
1921 – 296 d, 1120 obyv.: 5 čs, 9 n, 1089 r, 2 ž, 3 iná, 12 cudz.; 16 rk, 1096 gk, 8 iz.
1991 – 362 d, 1437 obyv.: 1295 s, 2 č, 1 n, 1 p, 1 ro, 92 rs, 44 u, 1 iná; 95 rk, 1100 gk, 18 bv, 1 iné, 223 ne.
Výmera chotára: 2917 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je v listine z r. 1315, ktorou šľachtic Mikuláš, vtedajší majiteľ Ľubovnianskeho hradu, dal Mikulášovi z Kamienky právo založiť osadu Hopgarth /Chmeľnica/. Kamienka r. 1315 vystupuje pod názvom Petri villa a r. 1364 pri udelení mestských práv Starej Ľubovni a jej hraníc sa uvádza pod názvom Lapidis. V prvom odpise listiny z r. 1408, ktorou Žigmund daroval ľubovnianske hradné panstvo Imrichovi z Perína, sa uvádza pod názvom Steyn. Druhý odpis uvádza dve Kamienky /duabus Kemenyk/. Dedina patrila ľubovnianskemu panstvu. Založil ju na nemeckom práve spišský župan Viliam Druget, lebo v r. 1564 Kamienčania pri revízii ľubovnianskeho panstva predložili šoltýsku listinu V. Drugeta i jeho konfirmáciu poľským kráľom Žigmundom. V r. 1412-1772 bola so 16 spišskými mestami v zálohu Poľsku. V r. 1567 Mikuláš Maciejowski, starosta spišského zálohu, udelil Ivanovi z Kamienky valašské šoltýstvo s tým, že v nej osadí aj 6 Rusínov zo spustnutých Petrovian. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom a pastierstvom. R. 1822 sa poddaní postavili proti robotám. V r. 1828 mala obec 329 domov a 2351 obyvateľov – najviac počas svojej existencie. Bola jedným z hlavných centier drotárstva. V 2. pol. 19. st.  obec zaznamenala silné vysťahovalectvo. R. 1902 bolo v obci založené Potravné družstvo, ktoré 10.  3.1951 sa zlúčilo s Jednotou OSD. V 1. svetovej vojne padlo 53 občanov. V r. 1918 demobilizovaní vojaci utvorili 15 člennú radu, ktorá prevzala moc v obci. 1. 9.1928 vypukol v obci požiar. Zhorelo 67 domov. V obci boli 3 mlyny. Pred napadnutím Poľska v septembri 1939 prišlo do obce nemecké vojsko. V 2. svetovej vojne sa obyvateľstvo zapojilo do antifašistického zápasu a podporovalo partizánske hnutie. Obec bola oslobodená 25. 1.1945. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor v zložení: Jozef Sroka, Čižmarovič, Jozef Matoľák, Mikuláš Pacolt, Mikuláš Sivuľka, Michal Horbaľ, Jozef Markovič. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, zo 765 hlasov získala 465, DS 294, Strana práce 4, Strana slobody 1 hlas. JRD založené 2.11.1950 sa r. 1953 rozpadlo. Znovuzaložené r. 1956, celoobecné r. 1960. 27.12.1956 bola v obci zriadená pôrodnica. Po oslobodení bol v obci postavený kultúrny dom /1950/, škola /1951/, kultúrno-športový areál, nákupné stredisko /1962/, požiarna zbrojnica /1964/, materská škola a detské jasle /1976/, miestne komunikácie,  mosty, pamätník padlým v 1. a 2. svetovej vojne, reštaurácia ” Dubné ” /1972/, objekty JRD, čistička odpadových vôd a kanalizácia /1993/, obvodné zdravotné stredisko /1994/. nové rodinné domy, zavedená elektrická sieť, miestny rozhlas, vodovod /1991/, zregulovaný potok a vybudované ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol sv. Petra a Pavla apošt. /gréckokat./, klasicistický, postavený r. 1790 stavebnou kanceláriou uhorskej komory, jednoloďový s rovným uzáverom a do štítového priečelia vstavanou vežou, opravovaný r. 1823, 1850, 1920 a po 2.svetovej vojne.
Kaplnka Nanebovzatia P. Márie na cintoríne, baroková, z r. 1760, zač. 19. st. prefasádovaná,  jednoloďová s rovným presbytériom.
Prícestná kaplnka – barokovo-klasicistická, z konca 18. st., malá obdĺžniková stavba krytá valenou klenbou, na priečelí trojhranný štít.
Oltár s obrazom Krstu Krista – z 2. tretiny 19. st., po stranách sochy svätcov z 2. pol. 18.st.
Kalich – barokový, zo zač. 18. st., pozlátené striebro.
Zvon – klasicistický, z r.1803.

Osobnosti
Juraj Michaelis /1640 Kamienka – 1724 Wittenberg/, pedagóg, spisovateľ, profesor filozofie, r.1712 dekan filozofickej fakulty univerzity vo Wittenbergu.

Kolačkov

Staré a inojazyčné názvy obce: 1312  Calacz, 1361 Kolach, 1390 Kalach, 1431 Kollacz, 1773 Kolaszko, Klotz, 1786 Klotsch, Kolacschko, 1808 Kolácskó, Kolačkov, Klautsch, 1863 Kolácskó, 1877 Kolácskó, l907 Kalács, 1920 Kolačkovo, 1948 Kolačkov, maď. Kalács, nem. Klotsch, Klautsch.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská l923-l928,Tatranská l940-l945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Pastovník, Rovienka.
Počet obyvateľov: 1787 – 502, 1828 – 923, 1869 – 755, 1880 – 785, 1890 – 690, 1900 – 648, 1910 – 570, 1921 – 533, 1930 – 561, 1940 – 637, 1948 – 687, 1961 – 683, 1970 – 696, 1980 – 760, 1991 – 884.
1921 – 117+1 d, 533 obyv.: 519 čs, 12 ro, 2 iná; 527 rk, 3 gk, 2 ea, 1 iné.
1991 – 174 d, 884 obyv.: 786 s, 98 ro; 873 rk, 3 gk, 1 ev, 1 bv, 6 ne.
Výmera chotára: 867 ha.

Dejiny
Obec vznikla koncom 13. st. na území, ktoré dal r. 1293 Ondrej III. Spišskému prepošstvu. V metačnej listine z  r. 1312 sa uvádza  ako Calacz. Od r. 1390 ju vlastnil prepošt  na polovicu s kapitulou. Okolo r. 1460 bola zničená. R. 1464 dáva prepošt Petrovi z Chmeľnice šoltýske práva, aby  ju znovu osídlil. R. 1787 mala  72 a r. 1828 127 domov. V 1. pol. 19. st. tu bol v prevádzke železný hámor, ktorý v 60. rokoch 19. st. zanikol. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, pastierstvom, drevorubačstvom, výrobou dreveného náradia a súkna. V obci bolo dosť zemanov majetných a nemajetných a želiarov. Po r. 1918 sa hlavné zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. 12. 5.1941 bolo založené Potravné družstvo, ktoré sa 1. 2.1952 zlúčilo s Jednotou OSD. Počas SNP operovali v chotári obce viaceré partizánske skupiny. Pri oslobodzovaní obce došlo k tuhému boju, v ktorom zahynulo 7 Nemcov a 1 sovietsky poručík. Obec bola oslobodená jednotkami 320. gardového streleckého pluku 24. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 28. 1.1945 – predseda Rudolf Reľovský, podpredseda Karol Duračinský, tajomník Tomáš Žoldák. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 333 hlasov získala 315, KSS 11, Strana práce 1 a Strana slobody 6 hlasov. Po oslobodení bol v obci zavedený telefón, elektrická sieť /1955/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, vodovod /1993/, postavené nové rodinné domy, škola, budova MNV, kultúrny dom /1974/, miestne komunikácie, uskutočnila sa regulácia potoka a postavili ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol sv. Michala archanjela, /rímsko-kat./ pôvodne gotický, postavený okolo r. 1300, prestavaný a klasicisticky upravený po r. 1787, jednoloďový s obdĺžnikovým presbytériom. Na západnej strane je pôvodný gotický portál s kamenným ostením zo 14. st. Klasicisticky upravená veža má zvonicovú prilbu s malou kupolkou. Na jednom z oporných stĺpov je neskororenesančný epitaf s erbami z r. 1612. Hlavný oltár z 2. tretiny 17. st., ranobarokový, obnovený a doplnený novšími sochami.
Bočný oltár sv. Anny – pseudogotický, v strede neskorogotická skupina Metercie a dve maľované krídla s postavami sv. Jána Krstiteľa a sv. Michala na vnútornej strane a sv. Róchusa a  Šebastiána na vonkajšej strane zo zač. 16. st.
Kazateľnica – klasicistická, z konca 18. st.
Krstiteľnica  so skupinou krstu Krista, z  18. st. Obraz P. Márie – z r. 1716.
Náhrobná  doska zemana  Kolačkovského na  južnej strane  kostola, renesančná, z r. 1634, mramorová s erbom a nápisom.
Monštrancia – baroková, z 1. pol. 18. st., pozlátené striebro.
Kalich – barokový, z 1. pol. 18. st., pozlátené striebro.
Zvon – klasicistický, z r. 1808.

Osobnosti
Michal Chlebák /18. 9.1914 Kolačkov – 3.12.1875 Stará Ľubovňa/, kaplán v Niž. Ružbachoch, farár v St. Ľubovni /od 1855/, publicista, prekladateľ, prozaik, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolkov miernosti na Spiši.
Ignác Kojda /6. 6.1873 Pekielnik, Poľsko – 10.10.1917 Kolačkov/, kňaz /v Kolačkove v r.1905-1917/, zberateľ ľudových piesní, prísloví, porekadiel, zvykoslovia, povier a povestí z Oravy a Spiša, národný buditeľ.
Michal Madánsky / 15. 9.1799 Kolačkov -8. 2.1856/, bernolákovec, básnik, zberateľ ľudových piesní, kaplán na Orave, katedrálny kaplán v Sp. Kapitule a vicerektor spišského bohosloveckého seminára /1829/, od r. 1843 dekan štiavnického dištriktu.

Kyjov

Staré a inojazyčné názvy obce: 1477 Kyo, 1773 Kijov, Kijó, Kijow, 1786 Kijo, 1808 Kijó, Kió, Kyow, 1863 Kijó, 1920 Kyjov, maď Kijó, Kió.

Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov: 1787 – 398, 1828 – 696, 1869 – 754, 1880 – 729, 1890 – 665, 1900 – 575, 1910 – 534, 1921 – 557, 1930 – 621, 1940 – 710, 1948 – 649, 1961 – 820, 1970 – 828, 1980 – 773, 1991 – 731.

1921 – 123 d, 557 obyv.: 534 čs, 14 r, 7 ž, 1 iná, 1 cudz.; 4 rk, 546 gk, 7 iz.

1991 – 190 d, 731 obyv.: 656 s, 26 ro, 31 rs, 18 u; 12 rk, 651 gk, 13 pr, 11 bv, 44 ne.

Výmera chotára: 1565 ha.

Dejiny

Obec vznikla v 1. pol. 15. st. na území panstva Kamenica. Sídlisko vybudovali usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva. V 50. rokoch 15. st. sa v Kyjove občas zdržiaval jiskrovsko-bratrícky kapitán Ján z Tvorkova. Z toho je zrejmé, že sídlisko jestvovalo aj pred polovicou 15. st. V desiatkovom súpise z r. 1538 je uvedená ako rusínska obec. V latinských písomnostiach z 15.-16. st  sa vyskytuje pod názvom Kyo. Je to maďarizovaná podoba pôvodného názvu Kyjov. V 15.-16. st. bola majetkovou súčasťou panstva Kamenica. V r. 1600 sídlisko pozostávalo z 26 obývaných poddanských domov a domu šoltýsa. Koncom 16. st. bola stredne veľkou dedinou s výlučne poddanským obyvateľstvom, ktorého časť bola roľnícka a časť valaská slovenského a rusínskeho pôvodu. R. 1787 mala obec 63 a r. 1828 95 domov. Do 20. st. tu mali majetky Bornemisovci a Dežofiovci. V 2. pol. 19. st. obec postihlo masové vysťahovalectvo. Po r. 1918 sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, sezónne prácou v lesoch a pálením dreveného uhlia. V r. 1919 došlo v obci k vzbure občanov proti rekvirácii. V r. 1941 vypukla v obci epidémia brušného týfu, ktorá si vyžiadala 33 obetí. Počas 2. svetovej vojny v okolí obce pôsobili viaceré partizánske skupiny, ktorým obyvateľstvo poskytovalo všestrannú pomoc. 1. 1.1945 obec obkľúčilo nemecké vojsko, zhromaždilo všetkých občanov pred krčmou a chcelo všetkých postrieľať za podmínovanie mosta a zastrelenie dvoch nemeckých vojakov partizánmi. Obec bola os­lobodená 22. 1.1945. Mnohí občania vstúpili do Červenej armády. 4. 2.1945 bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Ján Cenker, tajomník Jakub Millý. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Zo 406 hlasov získala 359, DS 43, Strana práce 2 a Strana slobody 1 hlas. V r. 1947 z obce optovalo 15 rodín /74 osôb/ do ZSSR. JRD založené v r. 1950 sa r. 1953 rozpadlo. Znovuzaložené 13.11.1972. Po r. 1945 bola zavedená elektrická sieť /1958/, telefón /1958/, verejné osvetlenie /1960/, autobusová doprava /196O/, miestny rozhlas /1965/, postavené nové rodinné domy, kultúrny dom /1959/, budova MNV /1959/, Jednoty SD /1960/, mosty /1975, 1985/ a zregulovaný miestny potok /1965/, materská škola /1976/, športový štadión /1987/, požiarna zbrojnica /1990/, objekty JRD a ďalšie stavby.

Pamiatky

Kostol Narodenia Panny Márie /gréckokat./, postavený r. 1868, barokovo-klasicistický,  jednoloďový s rovným uzáverom presbytéria a do štítového priečelia situovanou barokovou vežou. Vnútorné zariadenie zo zač. 20. st.

Kaplnka pri ceste do Šar. Jastrabia, postavená r. 1905. Malá ľudová stavba s dekoratívne riešeným štítovým priečelím s dvoma pilastrami, segmentovým portálom a trojhranným štítom, v ktorom je okrúhle okienko a pestré kvety.

Osobnosti

Dezider Milly /7. 6.1906 Kyjov – 1. 9.1971 Bratislava/, maliar, grafik, výtvarný pedagóg, národný umelec, 1943-1945 profesor na učiteľskom ústave a gymnáziu v Prešove, 1946-1949 pedagóg na výtvarnom oddelení SVŠT a Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 1947-1971 na VŠMU, 1953-1957 prorektor VŠMU.

Lacková

Staré a inojazyčné názvy obce: 1408 Laczenhaw al. n. Laczenseif, Latzonhau, Latzonseyf, Dewchenhaw, 1808 Lacková, Laczková, Laczkófalva, 1863 Lackova, 1907 Lackvágása, 1920 Lacková, 1948 Lacková, maď. Lackvágása.

Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928,Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov: 1828 – 337, 1869 – 527, 1880 – 581, 1890 – 446, 1900 – 404, 1910 – 369, 1921 – 339, 1930 – 371, 1940 – 394, 1948 – 357, 1961-363, 1970 – 335, 1980 – 279, 1991 – 177.

1921 – 81 d, 339 obyv.: 327 čs, 8 n, 3 ž, 1 cudz;  33O rk, 5 gk, 4 iz.

1991 – 50 d, 177 obyv.: 177 s; 171 rk, 1 gk, 3 iné, 2 ne.

Výmera chotára: 617 ha.

 

Dejiny

Najstaršia správa o obci je z r. 1408 v odpise listiny Žigmunda, ktorou hradné panstvo Ľubovňa daroval Imrichovi z Perína. Uvádza sa pod názvom Latzonhau alio nomine /iným menom/ Latzonseyf. Bola trvalým majetkom ľubovnianskeho panstva. Od r. 1412 do r.1772 bola v zálohu Poľsku. V 16. st. spustla. V r. 1562-63 Šimon Gladiš tu znovu osadil 9 sedliakov. Ďalšie dosídlenie bolo za Jozefa II. R. 1793 sa tu presťahovalo niekoľko nemeckých rodín z Podolínca, ktoré tam prišli z Lysej nad Dunajcom. V r. 1828 mala 45 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Posledným zemepánom bola rodina Dursyovcov. V  1. sv. vojne sa zúčastnilo 38 občanov, z ktorých na rôznych frontoch padli 9. Poľnohospodársky ráz si obec zachovala aj po r. 1918. Jej obyvatelia boli známi ako chýrni košikári. 14. 7.1924 vypukol v obci požiar, ktorý zničil 7 domov a hospodárske budovy. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Tomáš Leščinský, podpredseda R. Leščinský. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 212 hlasov získala 196 hlasov, KSS 15 a Strana práce 1 hlas. 3.  3.1948 bolo v obci založené Potravné družstvo. Svoju činnosť skončilo 12. 7.1951, keď bolo začlenené do Jednoty OSD. JRD vzniklo v r. 1972. Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón, elektrická sieť /1950/, verejné osvetlenie /1950/, miestny rozhlas, autobusová doprava a postavený kultúrny dom /195O/, základná škola /1950/, miestne komunikácie /1970/, požiarna zbrojnica /1974/, budova MNV /1974/, Jednoty SD / 1980/, objekty JRD a ďalšie stavby.

 

Pamiatky

Kostol najsv. Srdca Ježišovho /rímskokat./,  postavený podľa plánov J. Bobulu ml. zač. 20. st. v historizujúcom slohu, jednoloďový s polygonálnym uzáverom a mohutnou vežou. Vnútorné zariadenie z čias stavby kostola.

Legnava

Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Langnow, 1773 Legnava, Lagnó, Legnau, 1786 Lagno, Legenau, Legnava, 1808 Lehňava, Lagnó, Legno, Legenau, Legnava, 1863 Lagnó, 1907 Hosszúvágás, 1920 Legnava, 1927 Legnava, maď. Lagnó, Hosszúvágás, nem. Legenau , Langhaw.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Ku krompaskému, Na Kút, Výhon.
Počet obyvateľov: 1787 – 298, 1828 – 445, 1869 – 468, 1880 – 503, 1900 – 460, 1910 – 437, 1921 – 485, 1930 – 461, 1940 – 473, 1948 – 440, 1961 – 445, 1970 – 356, 1980 – 205, 1991 – 220.
1921 – 107 d, 485 obyv.: 76 čs, 393 r, 12 ro, 4 cudz.; 9 rk, 472 gk, 4 iné.
1991 – 65 d, 220 obyv.: 145 s, 1 m, 13 ro, 44 rs, 8 u, 9 iná; 24 rk, 142 gk, 2 pr, 44 bv, 1 iné, 7 ne.
Výmera chotára: 863 ha.

Dejiny
Obec založili po r. 1366, keď kráľ Ľudovít I. dal šľachticovi Jakubovi zalesnené územie medzi dedinami Starina, Orlov, Andrejovka a riekou Poprad, aby tam vznikla dedina. Najstaršia správa o obci je z r. 1427. Vtedy mala zdanených 7 part a patrila panstvu Brezovica. V písomnostiach 15. a 16. st. sa vyskytuje ojedinele pod názvom Legnava, častejšie v maďarizovanom Langno, Lagno a pod nemeckým názvom Langhaw. Nemecký názov prezrádza, že sídlisko vybudoval i usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva. Listina z r. 1440 dokladá, že vtedy v obci žili valasi. V 15. a 16. st. patrila šľachticom z Brezovice. Šoltýstvo sa v obci udržalo do 16. st. V r. 1600 sídlisko pozostávalo zo 16 obývaných poddanských domov. Konc. 16. st. bola stredne veľkou dedinou s výlučne poddanským obyvateľstvom zväčša rusínskeho pôvodu. V 17. st. patrila Semseyovcom, v 18. st. Szirmayovcom. R. 1787 mala 41 a v r. 1828 59 domov.Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, chovom oviec, pracovali v lesoch. Po r. 1918 obyvatelia boli roľníci, chovali dobytok, tkali plátno. V septembri 1939 prišlo do obce vojsko Slovenského štátu, ktoré obsadilo susednú Muszynu. Počas SNP obyvatelia podporovali partizánov. 15.10.1944 obec obsadilo nemecké vojsko a umiestnilo v nej zajatcov. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Počas bojov bola obec zasiahnutá delostreleckou paľbou. Revolučný národný výbor bol utvorený 2. 2.1945 – predseda Michal Štefančík, podpredseda Mikuláš Bača, tajomník Mikuláš Lisý. Vo voľbách r. 1946 zvíťazila KSS, z 274 hlasov získala 222, DS 49, Strana práce 3 hlasy. V r. 1947 optovali z obce do ZSSR 4 rodiny. JRD založené 28.8.1952 sa 1.10.1953 rozpadlo.
Po oslobodení bola zavedená autobusová doprava /1953/, elektrická sieť /1958/, verejné osvetlenie /1959/, vodovod /1963/, miestny rozhlas /1963/ a postavené mosty, chodníky, prírodný amfiteáter, nové rodinné domy, pamätník osloboditeľom, budova Jednoty SD /1955/, regulovaný potok /1977/ a ďalšie stavby.

Pamiatky
Kostol sv. Jána Krstiteľa /gréckokat./, z r. 1883, neoklasicistický, s polygonálnym uzáverom presbytéria a vežou vstavanou do štítového priečelia, na fasáde nárožná rustika a pilastrové členenie. Vnútorné zariadenie z čias stavby kostola.
Obraz sv. Cyril a Metod, olej na plátne /195×115/, sign. Pavel Bogdanský 1884.
Kaplnka, asi 1 km od obce, ktorú postavil r.1760 Tomáš Szirmay.

Osobnosti
Mikuláš Beskid /29.6.1893 Boldogkováralja – 10.12.1947 Košice/, gréckokatolícky farár v Legnave /1922-1927/, historik, autor maďarsko – ruského slovníka a historických prác o Karpatskej Rusi, o básnikovi J. I. Stavrovskom – Popradovi, A. V. Duchnovičovi a T. G. Masarykovi.

Lesnica

Staré a inojazyčné názvy obce: 1297 Leznice, 1414 Lisnech, 1441 Lesznicza, 1518 Nagy-, Kislesnicze, 1773 Lesnicza, Lesnitz, 1786 Lesznicza, 1808 Lesnicz, Leschnitz, Lessnica, 1863 Leschnic, 1873 Lesnic, 1892 Lessnic, 1907 Erdos, 1920 Lesnica, 1948 Lesnica, maď. Erdos.

Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Spišská Stará Ves do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov: 1787 – 510, 1828 – 665, 1869 – 496, 1880 – 522, 1890 – 503, 1900 – 522, 1910 – 436, 1921 – 398, 1930 – 479, 1940 – 478, 1948 – 437, 1961 – 479, 1970 – 447, 1980 – 472, 1991 – 493, 1991 – 493.

1921 – 105 d, 398 obyv.: Lesnica 99 d, Huty 6 d, 379 čs, 1 m, 5 ž, 13 cudz.; 393 rk, 5 iz.

1991 – 110 d, 493 obyv.: 493 s, 489 r, 1 gk, .3 ne.

Výmera chotára: 1458 ha.

 

Dejiny

Prvou osadou, ktorú založili šľachtici z Hrhova na základe nemeckého práva, bola Lesnica. Jej počiatky sú v donácii r. 1297, keď Helbrand, gróf spišských Šašov, potvrdil Mechovmu synovi Radiovi držbu štvrtiny lesa Leznice, ktorý na ňom založil rovnomennú osadu. Toporecká vetva šľachtickej rodiny z Hrhova založila túto dedinu na hraniciach svojho majetku pri Dunajci. V dôsledku komplikovanej rodinnej držby tohto územia sa novozaložená dedina ešte v stredoveku delila na Veľkú /Starú/ a Malú /Novú/ Lesnicu. Existencia oboch je písomne doložená r. 1518 ako majetok Švábyovcov. V 16. st. predali Švábyovci obec aj s majerom kartuziánom v Červenom kláštore. Od r. 1707 bola majetkom kamaldulov. Podľa súpisu domov Spišskej stolice z r. 1598 bolo v obci 18 domov. R. 1787 mala 83 a r. 1828 93 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pastierstvom a pracovali v lesoch. Boli dobrí rezbári. Poľnohospodársky ráz si obec zachovala aj po r.  1918. V decembri 1918 obec obsadilo poľské vojsko. Po jeho odchode prišlo do obce čsl. vojsko. Rozhodnutím poľsko-slovenskej delimitačnej komisie bola od novembra 1938 do 1. 9.1939 pripojená k Poľsku. Poľské vojsko ju obsadilo 28.11.1938. Počas SNP v chotári obce operovali partizánske skupiny. 30.10.1944 došlo v jv. časti obce v blízkosti kóty 519 k boju partizánov s nemeckou protipartizánskou jednotkou zo Smerdžonky. V boji padli dvaja partizáni. Obec bola oslobodená 25. 1.1945. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 233 hlasov získala 231, KSS 2 hlasy. Po r. 1945 obec hospodársky a kultúrne vzrástla. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická siet /1958/, verejné osvetlenie /1958/, miestny rozhlas /1966/, vodovod /1974/ a postavené nové rodinné domy, budova Jednoty SD /1957/, materská škola /1958/, kultúrny dom /1966/, budova MNV /1966/, požiarna zbrojnica /1969/, chata Pieniny /1970/, športový štadión / 1982/.

 

Pamiatky

Kostol sv. Michala archanjela /rímskokat./, renesančný, jednoloďový, postavený na starších gotických základoch v 1. pol. 17. st. R. 1792 opravený a r. 1848 vymaľovaný. Výmaľba je od maliara L. Berecza. Polygonálne presbytérium je zaklenuté renesančné upravenou krížovou klenbou. Mohutná renesančná veža s nárožnými opornými piliermi bola r. 1792 nadstavaná a s celou stavbou prefasádovaná. Nad vstupom je kartuša s letopočtom 1792.

Hlavný oltár sv. Michala arch., neskorobarokový, z pol. 18. st., s drevenou stĺpovou architektúrou. V strede obraz sv. Michala arch., po stranách plastiky sv. Peter a Pavol, sv. Anna a sv. Joachim. Na vrchole reliéf najsv. Trojice.

Bočný oltár P. Márie, barokový, z konca 17.  st. V strede obraz Madony,  po stranách plastiky sv. Štefan a Ladislav, v nadstavci plastika sv. Michal arch.

Bočný oltár sv. Doroty, pozostáva z dvoch oltárov s ranobarok. stĺpmi, v strede plastika sv. Doroty. Po stranách plastiky sv. Michal a sv. Alžbeta z 19. st., v nadstavci plastika sv. Anton z 20. st. Na vrchole dvaja anjeli, v strede plastika Zmŕtvychvstanie.

Kazateľnica – neskorobaroková, z pol. 18. st., polychrom. drevorezba.

Krstiteľnica – kamenná , renesančná, zo 16. st.

Kalich – barokový, z r. 1713, pozlátené striebro.

Monštrancia – podstavec barokový, z 18. st., vrchná časť z 20. st.

Pacifikál – renesančný, zo 17. st., striebro.

Zvon – barokový, z r. 1765.

Litmanová

Staré a inojazyčné názvy obce: 1412 Litmanova, 1808 Litmanova, Litmanó, 1863 Litmano, 1873 Litmanova, 1907 Hársád, 1920 Litmanova, maď. Hársád.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Finančná kasáreň, Mušína
Počet obyvateľov: 1828 – 1185, 1869 – 956, 1880 – 828, 1890 – 759, 1900 – 983, 1910 – 869, 1921 – 789, 1930 – 698, 1940 – 684, 1948 – 759, 1961 – 739, 1970 – 636, 1980 – 623, 1991 – 615.
1921 – 192 d, 789 obyv.: 12 čs, 757 r, 1ž, 6 iná, 13 cudz.;  33 rk, 754 gk, 1  iz, 1 iné.
1991 – 141 d, 615 obyv.: 588 s, 1 č, 1 p, 22 rs, 2 u, 1 iná;  32 rk, 508 gk, 32 pr, 8 bv, 35 ne.
Výmera chotára: 1790 ha.

Dejiny 
Najstaršia správa o obci je z r. 1412. Osada vznikla z majera ľu­bovnianskeho panstva nazývaného Lithmanova už v r. 1564. V metácii listiny z r. 1567 Mikuláša Maciejovského je uvedená ako osada Jaworska. R. 1570 starosta spišského zálohu Mikuláš Maciejovsky vydal lokačnú listinu, ktorou poveril Petra Wiszlowského, aby na opustenom poli zvanom Lipmanova usadil 9 poddaných, ktorí dostanú 12 ročnú lehotu. Po jej uplynutí budú povinní Ľubovnianskemu hradu odovzdávať dávky podľa zvyklostí valachov,  konali roboty a iné služby. Petrovi Wiszlowskému dal dedične 2 lány, mlyn, pivovar, každý šiesty denár z cenzu poddaných a každý tretí z pokút. Nová dedina mohla mať až 60 dvorov – lánov. Výsady a povinnosti novousadeného obyvateľstva mali charakter valašského práva, ale určením počtu usadlostí roľnícky ráz, kým privilégiá šoltýsa obsahovali normy nemeckého dedinského práva. Obec bola ako majetok ľubovnianskeho panstva v zálohu v Poľsku do r.1772. R. 1822 sa poddaní vzbúrili proti robotám. R. 1828 obec mala 162 domov a 1185 obyvateľov – najviac počas svojej existencie. V obci bolo silné vysťahovalectvo. Obyvatelia boli známi drotári a sklári. Na prelome 19. a  20.  st. pašovali do Poľska potraviny /maslo, syr, vajcia/. Po r. 1918 obec si zachovala poľnohospodársko-pasienkársky ráz. Počas SNP obyvatelia podporovali na okolí operujúce partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 28.1.1945 – predseda Michal Hlinka-Achimov, podpredseda Jozef Hlinka. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 355 hlasov získala 238, KSS 109, Strana práce 3 hlasy. JRD založené 13. 1.1949 sa rozpadlo, znovuzaložené r.1979. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1960/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie a postavená budova Jednoty SD, budova MNV /1958/, kultúrny dom /1978/, kasárne finančnej stráže, požiarna zbrojnica, budova školy /1982/, vodovod /1990/, miestne komunikácie, objekty JRD a ďalšie stavby.

Pamiatky
Kostol sv. Michala archanjela /gréckokat./, barokovo-klasicistický, postavený r. 1778, reštaurovaný r. 1895, 1933 a 1938,  jednoloďový s polygonálnym uzáverom a predstavanou vežou. Na veži je baroková laternová kupola. Vnútorné zariadenie je z r.1895.
Kalich – barokový z r. 1716, pozlátené striebro.
Svietniky /2 ks/,  rokokové, z 2. pol. 18. st., polychrómované drevorezby.

Lomnička

Staré a inojazyčné názvy obce: 1294 Parva Lompnicha, 1329 Kuslomnicha, 1511 Kiskalomnic, 1773 Kis-Lommnitz, Klein-Lomnitz, 1786 Kisch-Lomnitza, Klein-Lumnitz, 1808 Malá Lomnica, Lomnička, Kis-Lomnicz, Klein Lomnitz, 1863 Kislomnic, 1920 Lomnička, 1948 Lomnička, maď.Kislomnic, nem. Kleinlomnitz.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad l960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 492, 1828 – 1160, 1869 – 1016, 1880 – 913, 1890 – 824, 1900 – 843, 1910 – 701, 1921 – 674, 1930 – 767, 1940 – 845, 1948 – 508, 1961 – 558, 1970 – 689, 1980 – 782, 1991-972.
1921 – 168 d, 674 obyv.: 9 čs, 665 n; 140 rk, 530 ea, 3 iz, 1 iné.
1991 – 92 d, 972 obyv.: 215 s, 756 ro, 1 u; 940 rk, 25 bv, 7 ne.
Výmera chotára: 957 ha.

Dejiny
Obec sa prvýkrát spomína r. 1294 pod názvom Parva Lompnicha. Založili ju na základe nemeckého práva Gorgejovci, ktorých poddanskou obcou zostala počas celého obdobia feudalizmu. R. 1787 mala 114 a r. 1828 161 domov. Konc. 18. st. tu bolo plátenícke bielidlo. V r. 1813 a 1867 obec z veľkej časti vyhorela. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom. R. 1902 bolo v obci založené Potravné družstvo. Po r. 1918 zamestnanie obyvateľstva sa nezmenilo. Koncom r. 1944 a zač.  r. 1945 väčšina obyvateľov nemeckej národnosti evakuovala s ustupujúcim nemeckým vojskom. Obec bola oslobodená 25. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 26. 1.1945 – predseda Ján Gurnik, podpredseda Samuel Marhevka, tajomník Mikuláš Dudinský. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 245 hlasov získala 169, KSS 74 a Strana slobody 1 hlas. Po oslobodení obyvatelia nemeckej národnosti, okrem vylúčených z odsunu, boli odsunutí do Nemecka. Obec bola postupne osídlená obyvateľmi z okolitých obcí a rómskym obyvateľstvom. JRD založené r. 1950 bolo neskôr zlúčené s JRD Podolínec.
Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón, elektrická sieť, miestny rozhlas, verejné osvetlenie a postavený kultúrny dom /1969/, materská škla, budova Jednoty ŠD, požiarna zbrojnica, upravovňa vody pre obec a mesto Podolínec a objekty JRD.

Pamiatky
Kostol sv. Kataríny /rímskokat./, ranogotický, z r. okolo 1300, v 18. st. zbarokizovaný, klasicisticky upravený, jednoloďový so štvorcovým presbytériom. Z gotických architektonických detailov sa zachoval vchod do sakristie, gotické pastofórium s trojlistovým uzáverom a bohato zdobený južný portál lode so zvyškami kamenného ostenia s prútmi hruškovej profilácie.
Bočný oltár, z pol. 18. st., s neskorogotickou plastikou Ukrižovaného z r. 1520, pravdepodobne práca majstra Pavla z Levoče. V nadstavci oltára je baroková kópia neskorogotickej sochy sv. Kataríny.
Kazateľnica – neskorobaroková, z 1. pol. 18. st., polychrómovaná drevorezba na parapete so sochami 4 evanjelistov.
Krstiteľnica, klasicistická, zo zač. 19. st. polychrómovaná drevorezba.
Monštrancia, gotická, z 1. pol. 15. st., doplnená v 17. st., pozlátené striebro.
Kallch – barokový, z 1. pol. 18.st., pozlátené striebro.
Pacifikál – barokový, z pol. 18. st., pozlátené striebro.
Lavica patronátna – z r. 1783, neskorobaroková drevorezba.
Najvýznamnejšie umelecké dielo kostola socha Madony z obdobia okolo r. 1430, ktorá patrí k najkrajším prácam na Slovensku, bola r.1973 odvezená do SNG v Bratislave. K nej patriace menšie sochy sv. Barbory, Kataríny, Doroty a Margity boli pôvodne v bočných výklenkoch oltárnej skrine, ktorá sa nezachovala.
Reliéfy Traja králi a Obrezanie, z 1. pol. 15. st., pochádzajú z iného oltára, ale pravdepodobne z dielne majstra predchádzajúcich plastík.
Svietniky /2 ks/, barokové, zo zač. 18. st.. polychrom. drevorezba.

Osobnosti
Jakub Melcer /16.5.1782 Poprad – 15.2.1883 Lomnička/, ev. farár v Lomničke /od 1811/, biograf, etnograf, autor monografie o spišských Sasoch.
Terézia Vansová /18. 4.1857 Zvolenská Slatina – 10.10.1942 Banská Bystrica/, spisovateľka, podpredsedníčka spolku Živena, redaktorka Dennice. V Lomnické žila a pôsobila v r. 1875-1882.

Ľubotín

Staré a inojazyčné názvy obce: 1330 Lubotin, Lubentim, 1349 Lebeten, Lybytyn, 1773 Lubotiny, Lubotina, 1786 Lubotiny, 1808 Lubotin, Lubotina, 1863 Lubotin, 1907 Lubotény, 1920 Lubotiňa, Lubotýn, 1927 Ľubotín, maď. Lubotény.

Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov: 1787 – 473, 1828 – 565, 1869 – 582, 1880 – 756, 1890 – 786, 1900 – 701, 1910 – 622, 1921 – 631, 1930 – 680, 1940 – 781, 1948 – 897, 1961 – 980,  1970 – 1100, 1980 – 1232, 1991 – 1194.

1921 – 121 d, 631 obyv.:  572 čs, 7 m , 2 r, 46 ž, 3 iná, 1 cudz.;  538 rk, 42 gk, 2 ea, 46 iz, 3 iné.

1991 – 237 d, 1194 obyv.: 1132 s, 1 č, 60 ro, 1 rs; 1012 rk, 80 gk, 2 pr, 4 ev, 17 bv, 79 ne.

Časti obce: Podpilie.

Miestne časti: Brodky, Kapacká, Mlynské, Za vodu.

Výmera chotára:1086 ha.

 

Dejiny 

Najstaršia správa o dedine je z r. 1330, keď jej farárom bol Štefan de Lubentin. Sídlisko však jestvovalo dávno predtým. Svedčí o tom skutočnosť, že potok Ľubotín /Lybicin, Lybethin, Lubetin/, ktorý bol odvodený od názvu sídliska, sa uvádza pri vymedzení majetkov šľachtica Rikolfa a jeho syna Spišskou kapitulou v rokoch 1287, 1296, 1302 a v listine kráľa Karola Róberta z r. 1312, ktorou daroval západnú časť doliny Ľubotínky Rikolfovi. Listiny však dedinu menovite neuvádzajú. Stará dedina jestvovala už pri donácii majetku Kamenica. Podľa metácie ľubotínsky majetok východne od potoka konc. 13. st. patril panstvu Kamenica. V písomnostiach zo 14.-16. st. sa vyskytuje vo viacerých fonetických obmenách pod názvom Ľubotín. Staroslovenský názov /od Ľubota/ a rozvinutosť dediny svedčia o tom, že Ľubotín patrí k najstarším slovenským dedinám na okolí jestvujúcim pred 11. st. Umiestnenie strážnej družiny Polovcov konc. 11. st. a vznik Plavča predpokladá staršie dediny, akými v jeho susedstve boli Ľubotín a Plavnica. Dedina zač. 14. st. zrejme spustla. V 1. pol. 14. st. z iniciatívy feudálnych pánov sa usadili noví usadlíci so šoltýsom /dokladá to jeho existencia v r.1349/ na základe zákupného-nemeckého práva. Šoltýsi v dedine pôsobili do polovice 16. st. V dedine bol zač. 14. st. kostol, ktorý jestvoval v 15. a pravdepodobne aj v 16. st. Od 13. st. do polovice 16. st. bola nepretržite vo vlastníctve šľachticov z Kamenice, neskôr Dežofiovcov ako majetková súčasť kamenického panstva. R. 1427 boli sedliacke domácnosti zdanené od 17 port. Neskôr sa časť sedliakov odsťahovala, ďalší stratili pozemky a stali sa želiarmi. V r. 1600 sídlisko pozostávalo z 12 poddanských domov, mlyna, školy, kostola a fary. Koncom 16. st. Ľubotín bol stredne veľkou dedinou výlučne s poddanským obyvateľstvom. R. 1787 mala 59 a r. 1828 75 domov. Bol tu soľný sklad a prístavište pre plte. 1. 5.1873 obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov-Orlov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, tkaním, furmankou a obchodovali s obilím. Aj po r. 1918 zostali pri tradičných zamestnaniach. V obci boli píly a vyhne. 17.augusta 1944 partizáni vyhodili do povetria železničný most. Obec bola oslobodená 22. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 9. 2.1945 – predseda Michal Diňa, podpredseda Ján Dvorščák, tajomník Jozef Hoclár. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 393 hlasov získala 358, KSS 33, Strana práce 1. JRD založené r.1951, prešlo k ŠM Lipany, od 1970 hospodárstvo patrilo k ŠM Stará Ľubovňa, po delimitácii ŠM 31.12.1975 JRD Ľubotín. R. 1969 bola k obci pričlenená osada Podpilie, vyčlenená z obce Plaveč. Po oslobodení postavená základná škola /1958/, materská škola /1974/, zdravotné a obchodné stredisko, budova obecného úradu /1990/, športový štadión /1992/, pošta, budova VEZ, Vzorodev, budova polície, nové komunikácie, autobusové nástupište, bytové jednotky, rodinné domy, uskutočnená regulácia potoka a ďalšie stavby.

 

Pamiatky

Kostol Panny Márie /rímskokat./, jednoloďový s predstavanou vežou.

 

Osobnosti

Ján Fedák /17.7.1902 Ľubotín – 30.1.1948 Prešov/, jazykovedec, pedagóg, profesor na gymnáziu v Michalovciach, Prešove, Berehove, Zvolene, učiteľskej akadémii v Prešove, správca gymnázia v Zlatých Moravciach, riaditeľ gymnázia v Novom meste nad Váhom. Skúmal šarišské nárečia.

Matysová

Staré a inojazyčné názvy obce: 1408 Mathezhaw, 1773 Matissova, Matissowa, 1786 Matischova, 1808 Mattissová, Mattissowá, 1863 Mattiszova, 1907 Máté, 1920 Matišová, 1927 Matysová, maď. Máté.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Bydačová, Marmon.
Počet obyvateľov: 1787 – 395, 1828 – 505, 1869 – 635, 1880 – 670, 1890 – 649, 1900 – 542, 1910 – 494, 1921 – 419, 1930 – 435, 1940 – 509, 1948 – 483 , 1961 – 486, 1970 – 387, 1980 – 200, 1991 – 112.
1921 – 132 d, 419 obyv.: 341 čs, 78 r; 1 rk, 411 gk, 7 iz.
1991 – 44 d, 112 obyv.: 110 s, 2 u; 4 rk, 107 gk, 1 ne.
Výmera chotára: 1043 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je z r. 1408, keď kráľ Žigmund daroval šľachticovi Imrichovi z Perína ľubovnianske hradné panstvo, ku ktorému patrila aj Matysová. V darovacej listine je uvedená v nemeckom názve vo význame Matysova Poruba. Názov je odvodený od koreňa mena prvého miestneho šoltýsa Matysa. Obec vybudovali usadlíci so šoltýsom Matysom, poverencom Václava z Petrovenca pravdepodobne v 2. pol. 14. st. podľa zákupného práva. Obyvatelia po r. 1408 sídlisko opustili, dedina zanikla a neobnovili ju ani v 16. st. R. 1569 bol tu len panský majer Mathyzo. Časť bývalého chotára mala aj vtedy názov Matysová a patrila panstvu Plaveč. Nové sídlisko vzniklo z iniciatívy Horvátovcov z Plavča, ktorí tu začiatkom 17. st. usadili nových obyvateľov. Nová kopaničiarska dedina dostala opäť názov Matysová. R. 1787 mala 58 a v r. 1828 68 domov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením vápna a tkaním. V r. 1848 vystúpili proti feudálnym povinnostiam. V obci boli časté epidémie:  r. 1846 vypukla epidémia týfusu, ďalšia epidémia postihla obec r. 1871 – zomrela 40 ľudí, a r. 1873 epidémia cholery – zomrelo 75 ľudí. Po r. 1918 hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo. Pred vpádom do Poľska – 28. 8.1939, prišli do obce jednotky slovenskej armády a neskôr nemecké vojsko. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 30. 1.1945 – predseda Ján Havran, podpredseda Michal Petrík, tajomník Mikuláš Firc. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 277 hlasov získala 132, DS 126, Strana práce 4, Strana slobody 12. V r. 1947 z obce optovalo 13 rodín do ZSSR. JRD bolo založené r. 1978 a pripojené k JRD Údol. Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón /1957/, vodovod /1957/, elektrická sieť /1959/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, autobusová doprava /1960/, postavená asfaltová cesta /1960/, kultúrny dom /1969/, budova Jednoty ŠD /1962/, požiarna zbrojnica /1969/, zregulovaný miestny potok /1961/, vybudované nové rodinné domy a ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol sv. Michala archanjela /gréckokat./, drevený, postavený r. 1833, obnovený r. 1938.  Zrubová jednoloďová stavba s presbytériom s polygonálnym uzáverom. Celá stavba je obitá šindľami. Veža má barokovú kupolu s laternou, 2 malé vežičky majú okná so žalúziami a stanovú strechu.

Hlavný oltár s obrazom Sňatie z kríža a s predstaveným ikonostasom, s barokovo-klasicistickou architektúrou, je z čias stavby kostola.

Bočný oltárik sv. Michala archanjela s obrazom svätca a maličkými postavami donátorov je z 18.st.

Bočný oltár Premenenia Pána s neobarokovou architektúrou je z 2. pol. 19. st.

Drevený luster so železnými kovanými štvorpásovými obručami je z r. 1633.

Obraz Madona s Ježiškom, závesný, z r. 1693, olej na plátne/ 95×30/ v pôvodnom drevenom ráme s nápisom Nad žertvenikom.

Ikona Premenenia Pána, z 18. st., temp. na dreve, v drevenom polychrómovanom orámovaní s nadstavcom a bohostánkom. Pochádza z bývalého oltára.

Ikona Deesis /Kristus, P. Mária, sv. Ján/, zo 17 .st., temp. na dreve /80×120/.

Ikona s klejmou sv. Michal arch., zo 17. st., temp. na dreve /130×120/. Obraz Kalvária, tabuľový, zo 17. st., temp. na dreve /100×100/.

Ikona Pantokrator, zo 17. st., temp. na dreve v maľ. ráme.

Ikony z ikonostasu /7 ks/, zo 17.s t., temp. na dreve /80×30/.

Obrazy procesiové sv. Barbora a sv. Anna, z 18. st., temp. na dreve /100×60/ vo vyrezávanom orámovaní.

Pacifikál, z 19. st., drevený s obojstrannou maľbou Krista /22x2O/

Stolička, ľud. práca, z pol . 19. st., drevená, vyrezávané operadlo v podobe trojlístka.

Ikona Kalvária, z 2. pol . 17. st., ľud. práca, temp. na dreve /94×94/.

Ikona Mandylion, z pol . 17. st., temp. na dreve /47×70/, pochádza, z býv.  ikonostasu.

Kostolík bol v r. 1970  prevezený do skanzenu v Starej Ľubovni a v obci postavený nový drevený kostol.

Osobnosti
Štefan Ladižinský /7. 3.1925 Matysová – ? /, dirigent, skladateľ, založil a viedol vojenský umelecký súbor kpt. Nálepku, dramaturg armádneho umeleckého súboru V. Nejedlého /1952-59/, SĽUKU /1965-69/ v 1959-1965 umelecký vedúci PUĽS-u.

Malý Lipník

Staré a inojazyčné názvy obce: 1715 Kis Lipnik, 1786 Lipnik, 1808 Lipnik, Lipník, 1863 Kislipnik, 1907 Kishárs, 1920 Lipnik, 1927 Malý Lipník, maď. Kishárs.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 564, 1828 – 725, 1869 – 966, 1880 – 892, 1890 – 995, 1900 – 804, 1910 – 687, 1921 – 614, 1930 – 688, 1940 – 783, 1948 – 738, 1961 – 699, 1970 – 645, 1980 – 545, 1991 – 479.
1921 – 159 d, 614 obyv.: 348 čs, 1 m, 1 n, 240 r, 17 ž, 1 iná, 6 cudz.; 26 rk, 553 gk, 21 iz, 14 iné.
1921 – 125 d, 479 obyv.: 468 s, 1 mo, 1 p, 2 rs, 7 u; 49 rk, 423 gk, 1 bv, 6 ne.
Výmera chotára: 1375 ha.

Dejiny
Prvá správa o dedine je z r. 1600. Vtedy bola novou dedinou a tamojší obyvatelia ešte neboli povinní platiť ročnú daň kráľovi. Sídlisko vzniklo v 80.- 90. rokoch 16. st. na území panstva Plaveč. Vybudoval ho šoltýs s usadlíkmi podľa zákupného práva ako kopaničiarsku dedinu. Názov dostala podľa staršieho názvu údolia, koreniacom v slove lipa. Obec patrila k najmladším dedinám v okolí. R. 1787 mala 85 a r. 1828 96 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, výrobou vlneného súkna, ľanového oleja. V 19. st. sadovníctvom. R. 1848 v obci vojensky potlačili vzburu obyvateľov proti župe. V pol. 19.st. ju postihol hlad a vysťahovalectvo. R. 1887 žandári krvavo potlačili vzburu želiarov proti exekúcii. Na frontoch 1. svetovej vojny padli 8 občania. Po r. 1918 hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo, chov dobytka, drotárstvo. V obci bol vodný mlyn a píla, ktoré od r. 1934 mal v prenájme od Jána Čandu Ján Brunovský. V r. 1935 bola v obci založená MO-KSČ. Pri ťažení na Poľsko v septembri 1939 cez obec prechádzalo vojsko slovenskej armády. Za Slovenského štátu tu pracovala ilegálna bunka KSS. 23. 9.1944 partizáni prepadli obcou prechádzajúcu nemeckú kolónu. Obec bola oslobodená 24. 1.1945. 30. 1.1945 bol utvorený revolučný národný vybor- predseda Ján Kovaľ, podpredseda Jozef Šesták, tajomník Jozef Potáš. Vo voľbách r. 1946 zvíťazila DS, z 381 hlasov získala 289,KSS 88,Strana práce 3 hlasy. V r. 1947 z obce optovalo 10 rodín do ZSSR. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1959/, verejné osvetlenie, miestny rozhlas, vodovod /1980/ a postavené zdravotné stredisko /1972/, kultúrny dom /1975/, budova MNV /1977/, obchodné stredisko /1985/, budova pošty /1993/, asfaltová cesta, mosty /1994/ a ďalšie stavby.

Pamiatky
Kostol sv. Kozmu a Damiána /gréckokat./, z r. 1820, obnovený r. 1889 a r. 1937, klasicistický, jednoloďový, s presbytériom s polkruhovým uzáverom a predstavanou vežou. V strede priečelia vstupný portál s datovaním 1820-1937. Vnútorné zariadenie nové.
Kríž – procesiový /maľovaný/, ľud.  práca z 19. st., obojstranná maľba /200×71/.

Osobnosti
Eduard Hriňák /16.11.1856 Malý Lipník – 12. 7.1917 Prakovce/, maliar, autor žánrových výjavov, krajiniek, portrétov, ojedinele aj oltárnych obrazov. Pôsobil v Košiciach, Budapešti, v posledných rokoch života u arcikniežaťa Jozefa Augusta v Topoľčiankach, od r.1914 v Prakovciach.

Boris Kocúr /21. 6.1924 Malý Lipník – december 1944 Slovenské Rudohorie/, básnik, prozaik a prekladateľ, člen partizánskej skupiny Sadilenka.

Mníšek nad Popradom

Staré a inojazyčné názvy obce
1323 /locus/ Heremitoris, 1364 Heremita, 1758 Mnizeck, 1786 Mnissek, Remete, Einsiedl, 1863  Mnísek,19O7  Poprádremete, 1920 Mníšek nad Popradom, maď. Paprádremete, nem. Einsiedel.

Administratívne začlenenie
Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubov­ňa.

Časti obce:  Kače / 1808 Kacse,  Kácsfalu, Kacze, 1863 Kácsfalu/, Medzibrodie /1863, Medzíbrodze/, Mníšek, Pilhov, Pilhovčík.

Miestne časti: Džizovky, Grešáky, Kalembovka, Kovaľovka, Krendželovka, Kuľaviaký, Poľana, Staré košiáre, Skalna, Žľabina.

Počet obyvateľov
1869 – 518, 1880- 449,1890 – 551,1900 – 502,1910 – 449,1921 – 433,1930 – 476, 1940 -568,1948 – 477,1961- 98,1970 – 900,1980 – 718,1991 – 657. 1921 – 95 d, Mníšek 22 d. Grešáky 3 d, Kače 3O d, Krendželovka 5 d, Medzibrodie 20 d, Závodie 15 d,433 obyv.: 426 cs,2 m,5 cudz., 207 rk.202 gk,2 ea,12 iz,10 iné. 1991- 151 d, 657 obyv.: 646 s, 3 c,5 pl ro, 2 iná, 604 rk,35 gk, 4 obv.1 iné, 13 ne.

Výmera chotára: 1793 ha.

Dejiny
Prvýkrát sa spomína v metácii hradného panstva Plaveč z r.1323 ako pustovňa /Heremita/, čo svedčí o tom, že na území osady existoval eremitský kláštor. Sporní na sa aj v listinách z r. 1338 a 1364. Obec vznikla v 14.st.dosídlením staršej osady na základe valašského práva. Ma významnej ceste do Poľska bola tu tridsiatková stanica a slávna krčma. Patrila k Ľubovnianskemu hradnému pan­stvu a v r.1412-1772 bola v zálohu v Poľsku. Podľa Inventára Spišského starostovsta z r.1758 mal Mníšek s kopanicami Kače a Pilhov 38 zárubkov. Zemepánom sa nepodarilo prinútiť kopaničiarov žijúcich v samostatných folvarkoch, aby sa usadili v sústredenej obci. Preto dedina má dodnes roztratenú sídelnú štruktúru. V 19.st.bol tu čulý hospodársky život. Pracovala tu železiareň, ktorej majiteľom bol Karol Heyssl, riaditeľ Coburgových železiarní. Jestvovala preto, že na okolí bolo množstvo lesov a su­rové železo sa mohlo odvážať Popradskou dolinou pre hámre v Haliči. V 2.polroku 1856 sa vyrobilo a vyviezlo 15.000 Viedeň. centov/l vied. cent=56 kg/ surového železa. Železná ruda sa sem dovážala aj z Hornadskej doliny. Vysoká pec zanikla r.1867. Po zániku pece bola do r.1876 v jej objektoch skláreň a na konci storočia pila. Majiteľom vodného mlyna a píly bol Ján Brunovský. Obyvatelia pracovali v lesoch. R.1918 obec obsadilo poľ­ské vojsko. Po r.1918 obyvatelia sa zaoberali sezónnymi prácami, drotárstvom a prácou v lesoch. Počas SNP na okolí obce operovali viaceré partizánske skupiny, ktoré prepadával i nemecké jednotky najmä na ceste Stará Ľubovňa- Mníšek n/Popradom. Obec bo­la oslobodená 24.1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 1.2.1945 – predseda Pavel Živčák, podpredseda Vojtech Ščurka. 14.10.1945 bolo v obci založené Potravné družstvo, ktorého členmi sa stali aj občania Pilhova. 20.3.1951 sa zlúčilo s Jednotou OSD. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 241 hlasov získala 198, KSS 40 a Strana slobody 2 hlasy. Po roku 1945 bol v obci zavedený telefón, elektrická sieť /196O/, verejné osvetlenie /1961/, miestny rozhlas /1962/, autobusová doprava /l962/, vodovod v osade Kače /1978/, Medzibrodie /1986/ a v Časti Mníška /1987/ a postavený kultúrny dom /1956/, budova Jednoty ŠD /1962/, základná škola /1967/, materská škola /l967/, hraničný prechod do Poľska /l97l/, miestne komunikácie a mosty v osadách Kače a Medzibrodie /1972/, požiarna zbrojnica /l975/, budova obecného úradu /1983/, kultúrny dom a požiarna zbrojnica v osade Medzibrodie /1991/, nové rodinné domy a uskutočnená regulácia potoka Hraničná /1991/ a ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol sv. Kríža /rímskokat./, pseudorománsky s klasicistickými prvkami , postavený okolo r.1900, trojloďový, presbytérium s polygo­nálnym uzáverom.
Bočný oltár ľavý s obrazom Ružencovej P. Márie, od J. Hanulu, z r.1883.Olej na plátne 2OOx7O.
Bočný oltár pravý s obrazom Povýšenie sv. Kríža, z r, 1869, od viedenského maliara F. Staudingera. 01ej na plátne.
Súsošie Kalvária, z konca 18.st., polychrómovaní drevorezba.
Horáreň, klasicistická, zo zač.19.st., jednopodlažná šesťosová stav­ba s manzardovou strechou

Nová Ľubovňa

Staré a inojazyčné názvy obce: 1322 Nova Lublo, 1364 Neuliubliaw, Neulublo, 1408 Vylyblyo, Vylybliou, 1808 Nowá Ľubowná, Új-Lubló, Neo-Lublovia, Neu Lublau, 1863 Újlubló, 1920 Nová Ľubovňa, maď. Újlubló, nem. Neulublau.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Glinik, Hámor, Jarok, Nižná Zavada, Ostrov, Pod kostolom, Predok, Vyšná Zavada, Za Ilke, Zadok, Za špitálom.
Počet obyvateľov: 1828 – 1312, 1869 – 1031, 1880 – 1058, 1890 – 1028, 1900 – 969, 1910 – 902, 1921 – 1001, 1930 – 1135, 1940 – 1301, 1948 – 1415, 1961 – 1868, 1970 – 1925, 1980 – 2095, 1991 – 2382.
1921 – 237 d, Nová Ľubovňa 229, Ľubovnianske kúpele 8 d, 1001 obyv.: 984 čs, 4 n, 3 m, 3 ž, 7 cudz.; 985 rk, 5 gk, 1 ea, 10 iz.
1991 – 518 d, 2382 obyv.: 2365 s, 3 č, 2 p, 8 ro, 3 u, 1 iná; 2309 rk, 38 gk, 1 pr, 12 bv, 3 ev, 1 iné, 18 ne.
Výmera chotára: 1448 ha.

Dejiny
Prvýkrát sa spomína v lokačnej listine r. 1308 pod názvom Liblow Pataka,  keď magister Ján, syn palatína Omodeja, udelil škultéciu Helbrandovi, Adiptovmu synovi, k založeniu dediny. Helbrand dostal 3 slobodné lány, mlyn, pivovar. Mohol ešte postavit jeden mlyn a pivovar. Okrem neho nesmel tu nikto postaviť mlyn, pivovar alebo predávať pivo, víno a iné liehoviny. Za súdenie krádeží, vrážd a zbojstvá mal dostať jednu tretinu. Mal súdiť všetky malé spory,  z ktorých mu pripadne celý výťažok. Ukladala sa mu tiež povinnosť vymáhať cirkevný desiatok, ktorý mal odovzdať prostredníctvom Spišskej kapituly do Uhorska. Obyvatelia obce dostali 16 rokov slobody a po jej uplynutí boli povinní zaplatiť 24 grošov poľskej miery a 60 grošov z každého majetku na sviatok sv. Juraja. Okrem toho sa im ukladala povinnosť vojensky držať údolie a zaobstarať pokrm pre zemepána kedykoľvek príde do dediny. Obec bola prvou osadou na ľubovnianskom hradnom panstve založenou na nemeckom práve. Šoltýska listina okrem udelenia bežných výsad nemeckého dedinského práva nariaďuje, aby sa osada /kostol/ v cirkevných záležitostiach neriadila poľskými, ale spišskými zvyklosťami. Obec sa uvádza aj v listine z r .1364, ktorou boli udelené mestské výsady Starej Ľubovni a vymedzené jej hranice. Písomne je doložená aj v 2 súdobých odpisoch listiny Žigmunda z r. 1408, ktorou ľubovnianske hradné panstvo daroval Imrichovi z Perína. Po celé obdobie stredoveku patrila hradnému panstvu Ľubovňa. V r. 1412-1772 bola v zálohu Poľsku. Podľa úradného popisu kráľovských majetkov, ktoré nariadil poľský snem r. 1562-63, obec dávala robotu, zosyp, múku, dávky v naturáliách, seno a platila vojenskú daň. Spolu platila 35,6 fl. V r. 1786-87 obec dosídlili nemeckí osadníci. V 18. st. tu bola v prevádzke vysoká pec a železné hámre, ktoré zanikli po r. 1867, R. 1828 obec mala 182 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drevorubačstvom, tesárstvom, povozníctvom, pálením tehál a murárstvom. V r. 1898 založili v obci Potravné družstvo, ktoré 14. 3.1952 bolo začlenené do Jednoty OSD. V obci pracovali 3 koželužne, vodný mlyn a píla. R. 1928 značná časť obce vyhorela.
Obec bola oslobodená 24. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 25. 1.1945 – predseda Alexej Pečarka, podpredseda Jeronym Smrek. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, zo 721 hlasov získala 692, KSS 20, Strana práce 6, Strana slobody 1 hlas. Po r. 1945 obec zaznamenala hospodársky a kultúrny rozvoj. Po oslobodení bolo v obci zavedené verejné osvetlenie, miestny rozhlas /1957/, vodovod /1968/, postavené nové rodinné domy, požiarna zbrojnica /1953/, kultúrny dom /1959/, telocvičňa /1981/, administratívna budova a hospodárske budovy JRD, objekty na spracovanie liečivých rastlín /1981-1986/, miestne komunikácie, chodníky a ďalšie objekty. JRD bolo založené 31.10.1971.

Pamiatky
Kostol sv. Jána evanj., /rímskokat./ ranogotický, z obdobia okolo r. 1300, upravovaný r. 1615, 1857 a 1934, jednoloďový, s rovným uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou, sev. kaplnkou a vstavanou vežou do priečelia pri úprave r.1857. V presbytériu je gotická krížová rebrová klenba, v lodi renesančná valená klenba. Z pastofória na sev. strane presbytéria ostala iba gotická kovaná mreža zasadená do dreveného klasicistického rámu v 2. pol. 18. st. Vo víťaznom oblúku sú neskororománske rímsové konzoly z obdobia pred r.1300.

Bočný oltár P. Márie, barokový z 1. pol. 18. st, polychrómovaná drevorezba. V strede reliéf Panny Márie Škapuliarskej, po stranách plastiky P. Márie a sv. Jána, v nadstavci plastika Dobrý Pastier.

Bočný oltár Božského srdca, barokovo-klasicistický, z 1. pol. 18. st.

Kazateľnica, klasicistická, z 2. pol. 18. st.

Drevená vodná píla, poháňaná vodným kolom na horný náhon. Pri píle bol šrotovací mlyn.

Kúpele Nová Ľubovňa

Pri minerálnych prameňoch nachádzajúcich sa v závere doliny Ľubovnianskeho potoka, pravého prítoku rieky Poprad, ktoré sa viažu na zlom prebiehajúci dolinou Popradu a tvoria sústavu zemito-železnatých, studených kyseliek, vznikli v 19.st. kúpele. Heinrich Johann Crantz, viedenský lekár a profesor chémie, vo svojom diele Liečivé pramene Rakúskej monarchie /Viedeň 1877/ označil tieto pramene za veľmi silne mineralizované. Presnejšie analýzy vody uskutočnil dr. Jakub Engel, fyzikus spišskej stolice. V r. 1894 analýzu chemického zloženia minerálnych prameňov Andrej a Amália vykonal univerzitný profesor dr. Béla Lengyel z Budapešti a minerálnych prameňov Alfréd, Mária a bahna dr. Antal Steiner z Levoče. Zo skromných začiatkov sa kúpele rozrástli, prerástli lokálny rámec a stali sa obľúbeným liečebným a rekreačným miestom nielen pre obyvateľov Spiša, ale aj pre cudzincov, najmä poľskej a maďarskej šľachty. Na liečbu sa využívali tri, neskôr štyri pramene: Andrej, Amália, Alfréd a Mária. V kúpeľoch liečili choroby zažívacieho ústrojenstva, močových ciest, obličiek, zápaly kĺbov, ženské choroby a choroby horných dýchacích ciest. Hlavnými liečebnými procedúrami boli pitné kúry a uhličito-železnaté vaňové a slatinné kúpele z rašeliny. Minerálna voda z prameňa Amália a Andrej sa plnila do fliaš automatickými strojmi Siemens a vyvážala aj za hranice. Kúpele spravovalo komorné panstvo. Neskôr kráľovská komora kúpele prenajímala. R. 1859 majiteľom kúpeľov sa stal Alfréd Probstner. Ďalší rozvoj kúpeľov nastal za Artúra Probstnera, poslanca uhorského snemu, syna Alfréda Probstnera. R. 1887 kúpele mali kapacitu 110 hosťovských izieb. Návštevnosť sa pohybovala okolo 500 hostí ročne. Do rozvoja kúpeľov citeľne zasiahla 1. svetová vojna. V období medzi dvoma vojnami kúpele stagnovali. Po vypuknutí 2. svetovej vojny návštevnosť kúpeľov rapídne poklesla. V r. 1941 a 1943 boli v kúpeľoch ubytované nemecké deti. Majiteľ kúpeľov Alfréd Probstner v r. 1944 emigroval. Pri prechode frontu boli kúpele vydrancované. Podľa dekrétu prezidenta republiky č.108/1945 Zb. ako konfiškát boli dané pod národnú správu. V r 1948 sa začalo s obnovou kúpeľných objektov, ktorú realizovala Východoslovenská stavebná spoločnosť. Obnova bola ukončená v r.1950, liečba však nebola obnovená. R. 1954 sa tu zriadil Domov dôchodcov a v r.1964 Ústav sociálnej starostlivosti pre duševne postihnuté deti. 31. 3.1968 tento ústav bol zrušený a do objektov kúpeľov umiestnené Poľnohospodárske odborné učilište. Rozhodnutím Rady Vsl. KNV č. 259 z 10. 9.1968 boli kúpele odovzdané podniku Skrutkáreň Stará Ľubovňa. 17. 5.1985 začala výstavba hotela Ľubovňa s kapacitou 520 postelí, ktorá bola ukončená 29.12.1991. Hotel s bazénom, saunou, telocvičňou, posilňovňou slúži rekreačným účelom pracovníkov Slovenského odborového zväzu. V zimnom období rekreantom a širokej verejnosti je k dispozícii 5 lyžiarskych vlekov.

Nižné Ružbachy

Staré a inojazyčné názvy obce: 1287 Rauschenbach, 1303 Rusenbach, Ruzenbach, 1329 Antiqua Rusunbach, 1408 Antiqua Rausenbach, 1786 Ruszbach, Nieder-Rauschenbach, 1808 Alsó-Ruszbach, Unter-Rauschenbach, Dolní Rusbachy, Drusbachy, 1863 Alsóruszbach, 1873 Alsóruzsbach, 1907 Alsózúgó, 1920 Nižné Družbachy, Družbachy. 1927 Nižné Ružbachy, maď. Alsózúgó, nem. Unter Rauschenbach.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1828 – 880, 1869 – 837, 1880 – 798, 1890 – 799, 1900 – 794, 1910 – 714, 1921 – 632, 1930 – 654, 1940 – 739, 1948 – 732, 1961-808, 1970 – 736, 1980 – 663, 1991 – 637.
1921 – 179 d, 632 obyv.: 610 čs,12 n, 3 m, 7 iná;  621 rk, 4 gk, 3 ea, 4 Iz.
1991 – 160 d, 637 obyv.: 635 s, 1 č, 1 m, 619 rk, 3 gk, 2 ev, 13 ne.
Výmera chotára: 979 ha.

Dejiny
Obec je prvýkrát písomne doložená r. 1286 v metácii dediny Hniezdne. Založená bola na nemeckom zákupnom práve. Od r. 1272 do r. 1279 bola majetkom podolínskeho šoltýsa Henrika, ktorý ho r. 1303 so šoltýskymi výsadami daroval svojej sestre Hildegunde. Nižné Ružbachy boli staršou slovenskou osadou, ktorá prebrala nemecké právo. Pravdepodobne koncom 13. st. N. R. spustli alebo sa vyľudnili za nepokojov na hornom Spiši. Darované nemecké právo malo prispieť k ich znovuobnoveniu. O existencii osady sa dozvedáme aj z prvého variantu súdobého odpisu listiny Žigmunda z r. 1408, ktorý ju ako majetok hradného panstva Ľubovňa daroval Imrichovi z Perína. Od r. 1412 do r.1772 bola v zálohu Poľska. Podľa úradného popisu kráľovských majetkov, ktorý nariadil poľský snem r. 1562-63, platila ročne 40,22 fl. daní. Od r. 1755 do 1. pol. 19. st. tu pôsobila papiereň, ktorá vyrábala papier veľmi dobrej kvality. Z majstrov tejto papierne sú známi: Ján Matavovský, ktorý tu pracoval pravdepodobne od r. 1759 do r. 1802, Tomáš Neumann /od r.1811/ a okolo r. 1820 papierenským majstrom bol Tomáš Hoffman. Koncom 18. st. bolo v obci plátennícke bielidlo. R. 1828 mala obec 120 domov. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, chovom dobytka a spracovaním ľanu. V obci boli 2 mlyny. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. 24. 7.1932 bolo v obci založené Potravné druž­tvo, ktoré 31.11.1951 sa zlúčilo s Jednotou OSD. Počas SNP na okolí obce operovali partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 25. 1.1945. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 392 hlasov získala 381, KSS 7 a Strana slobody 1 hlas. JRD založené r.1975 bolo pripojené k JRD Podolínec. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1946/,verejné osvetlenie /1957/, miestny rozhlas /1958/, postavené nové rodinné domy, kultúrny dom /1952/, budova MNV /1961/, požiarna zbrojnica /1962/, materská škola /1970/, miestne komunikácie, chodníky, ovčia farma, čistička odpadových vôd /1992/ a ďalšie stavby. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč do prevádzky r.1966 získala železničné spojenie.

Pamiatky
Kaštieľ, klasicistický s retardovanými rokokovými prvkami, jednopodlažný.
Kostol sv. Kataríny Alex. /rímskokat./, pôvodne ranogotický, ktorý stál už r. 1303. Z tej doby sú obvodové múry lode s gotickým portálom a dolná časť veže s lomeným gotickým vchodom. Po r. 1615 renesančne zaklenutý, v 18. st. rozšírený bočnými kaplnkami a novým presbytériom. Predstavaná gotická veža je barokovo nadstavaná s barokovou baňou a laternou. Malá prístavba južnej predsiene má v štíte umiestnený epitaf z červeného mramoru z r.1684.
Bočný oltár Premenenia pána, rokokový, z pol. 18 st., má obraz Premenenia Pána od krakovského maliara E. Wojciecha z r.1878.
Dvere, drevené s gotickým kovaním, z 2. pol. 14. st.
Epitaf, z červeného mramoru, z r.1684.
Krstiteľnica, kamenná, z čias stavby kostola.
Reliéf Madona, polychrómovaná drevorezba, ľudová práca z konca 18. st.
Božie muky, malá baroková štvorboká arkádová stavba z 1. pol. 18. st.
Zvon, gotický, z r. 1535.
Mlyn, murovaná stavba s hornými prevádzkovými priestormi z konca 18. st.
Pomník E. Korponaya, postavený r. 1956.

Osobnosti
Eduard Korponay /1. 9.1814 Levoča – 14. 2.1891 Nižné Ružbachy/, kňaz /v N. Ružbachoch v r.1838-1891/, bernolákovec, básnik, spisovateľ, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolku Braterstvo kresťanskej striezlivosti v N. Ružbachoch.

Obručné

Staré a inojazyčné názvy obce: 1636 Obruczno, 1773 Obrucžno, Obrucsno, 1786 Obrucschno,1808 Obrucsno, Obručny, 1863 Obrucsnó, 1907 Abroncsos, 1920 Obručné, maď. Abroncos.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 88, 1828 – 247, 1869 – 246, 1880 – 251, 1890 – 236, 1910 – 212, 1921 – 198, 1930 – 189, 1940 – 203, 1948 – 198, 1961 – 195, 1970 – 181, 1980 – 133, 1990 – 78.
1921 – 37 d, 198 obyv.: 11 čs, 178 r, 4 ž, 5 cudz.;  3 rk, 191 gk, 4 iz.
1991 – 25 d, 78 obyv.: 59 s, 18 rs, 1 u, 1 rk, 66 gk, 8 pr, 3 ne.
Výmera chotára: 586 ha.

Dejiny
R. 1312 kráľ Karol Róbert daroval šľachticovi Rikolfovi zalesnené územie sz. časti pohoria Čergov, ktorého severnou hranicou bol potok Obručné. Územie odvtedy patrilo panstvu Kamenica. Dedina v 14.-16. st. nevznikla. Najstaršia správa o obci je z r. 1636. Vtedy prvý raz poddaných zdanili. Obrábali ešte len malé polia a nepatrili medzi sedliakov, ale iba medzi želiarov. Sídlisko vzniklo v 20. rokoch 17. st. Prvé obydlia pravdepodobne vybudovali drevorubači a pastieri z Ruskej Vole alebo iní usadlíci. Obručné vtedy bolo novou dedinou. Názov dostala podľa názvu potoka, v údolí ktorého umiestnili sídlisko. R. 1787 bolo tu 14 a 1828 32 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka. Po r. 1918 zostali pri tradičnom zamestnaní. V 2. svetovej vojne aktívne pomáhali na okolí operujúcim partizánskym skupinám. Obec bola oslobodená 21. 1.1945.  22. 1.1945 bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Mikuláš Nalepa, podpredseda Mikuláš Prokop, tajomník Ernest Rojkovič. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, zo 114 hlasov získala 51, DS 45, Strana práce 6, Strana slobody 11 hlasov. V r. 1947 z obce optovali do ZSSR 3 rodiny. JRD bolo založené r. 1975 a pripojené k JRD Čirč. Po r. 1945 bola zavedená v obci elektrická sieť /1959/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, telefón, postavené mosty cez miestny potok, kultúrny dom, budova MNV /1969/, požiarna zbrojnica /1976/ a ďalšie objekty.

Pamiatky
Kostol sv. Demetria, /gréckokat./ postavený r.1892, neoklasicistický, jednoloďový, s polkruhovým uzáverom a do priečelia situovanou predstavanou vežou.
Hlavný oltár stanového typu s predstavaným ikonostasom od rezbára D. Ozoróczyho z Kurimy je z r. 1925.

Orlov

Staré a inojazyčné názvy obce: 1349 Orlou, 1773 Orlow, Orló, 1786  Orló, 1808 Orló, Orlow, Orluw, 1863 Orló, 1920 Orlov,  maď. Orló.

Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Časť obce: Andrejovka

Miestne časti: Kurčín

Počet obyvateľov: 1787 – 471, 1828 – 564, 1869 – 867, 1880 – 974, 1890 – 898, 1900 – 907, 1910 – 750, 1921 – 748, 1930 – 902, 1940 – 1003, 1948 – 1073, 1961 – 1120, 1970 – 1180, 1980 – 1016, 1990-799.

1921 – 166 d, Orlov 146 d, Andrejovka 18 d, Kurčín 2 d, 748 obyv.: 309 čs, 367 r, 25 ro, 28 ž, 19 cudz.; 79 rk, 633 gk, 35 iz,1 iné.

1991 – 215 d, 799 obyv.: 765 s, 2 č, 2 p, 18 rs, 12 u; 111 rk, 659 gk, 2 pr, 7 bv, 20 ne.

Výmera chotára: 2079 ha.

 

Dejiny

Prvá správa o obci je z r. 1349, keď meandrujúci Poprad zmenil tok, čím sa porušili hranice Rikolfovho majetku medzi osadami Čirč, Orlov a Ľubotín. Vo vyšetrovaní udalosti a v spore vystupovali aj šoltýsi z Orlova, Plavča a Ľubotína. Dedina jestvovala už pred r. 1349. Sídlisko založili usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva konc. 13. alebo zač. 14.s t. V 14.-16.st. bola majetkovou súčasťou panstva Plaveč. Obec bola stredne veľkou dedinou. R. 1427 sedliacke domácnosti zdanili od 26 port. Neskôr sa väčšina sedliakov odsťahovala alebo vymrela. Iní stratili pozemky a upadli medzi želiarov. V 70.- 80. rokoch  16.  st. sa tu usadilo nové valašské obyvateľstvo. Sídlisko r. 600 malo 25 obývaných domov a dom šoltýsa. Po výraznom úbytku sedliackych domácností v 2. pol. 15. a zač. 16.st. sa zmenšilo na pätinu v porovnaní s r. 1427. Opäť vzrástlo v poslednej štvrtine 16. st., takže konc. 16. st. bola opäť stredne veľkou dedinou. Mala takmer len valaské obyvateľstvo, zväčša rusínskeho pôvodu. Patrila Paločajovčom, v 17.  st. Semseyovcom. R. 1787 mala 61 a r. 1828 70 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. 1. 5.1873 obec získala železničné spojenie otvorením prevádzky na železnici Prešov – Orlov. Po r. 1918 zamestnanie obyvateľstva sa nezmenilo, časť pracovala na píle. R. 1944 v chotári obce pôsobili partizánske skupiny /brigáda Gottwald a ďalšie/. Obec bola oslobodená 23. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 9.  2. 1945 – predseda Pavel Kuruc, podpredseda Pavol Čižík, tajomník Pavol Drobňák. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 512 hlasov získala 249, KSS 239, Strana práce 9, Strana slobody 11 hlasov. V r. 1947 optovali 3 rodiny do ZSSR. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1957/, miestny rozhlas /1965/, verejné osvetlenie /1966/  vodovod /1988/, postavená materská škola /1958/, závod Prefa, Štrkopiesky, prevádzkáreň autodružstva, kultúrny dom /1964/, škola /1974/, požiarna zbrojnica /1977/, most cez Poprad, športový areál /1989/, nové rodinné domy, objekty JRD a ďalšie stavby. R. 1966 bolo dokončené železničné spojenie s Podolíncom. JRD bolo založené 24.10.1971 a pripojené k JRD Plaveč.

 

Pamiatky

Kostol sv. Paraskevi /greckokat./, jednoloďový s predstavanou vežou a pristavanou sakristiou, postavený r. 1891, obnovený r.1913 a 1970.

 

Osobnosti

Michal Andrejkovič /24-10.1868 Ďačov – ?/, kňaz, hudobný skladateľ, dirigent, autor svetských a cirkevných skladieb.

Dita Gabajová /23.6.1914 Orlov  – /, operná speváčka, 1938-1970 sólistka opery SND v Bratislave.

Plaveč

Staré a inojazyčné názvy obce: 1287 Palowcha, 1289 Plauch, 1322 Plaucha, 1773 Plawecz, Palocsa, 1786 Palloscha, 1808 Palocsa, Plautsch Plawec, 1863 Palocsa, 1920 Plaveč, 1927 Plaveč nad Popradom, 1948 Plaveč, maď. Palocsa.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Časti obce: Pastovník, Podzámok, Závoda.
Počet obyvateľov: 1787 – 766, 1828 – 958, 1869 – 1325, 1880 – 1487, 1890 – 1396, 1900 – 1332, 1910 – 1177, 1921 – 1071, 1930 – 1235, 1940 – 1499, 1948 – 1441, 1961 – 1570, 1970 – 1773, 1980 – 1820, 1991 – 1766.
1921 – 199 d, Plaveč 146 d, Ďurkov 27 d, Pastovník 8, Podpíla 6, Podzámok-Závoda 10, 1071 obyv.: 899 čs, 2 m, 16 n, 17 r, 32 ž, 105 cudz.; 905 rk, 121 gk, 6 ea. 1 er, 36 iz, 2 iné.
1991 – 377 d, 1766 obyv.: 1758 s, 4 č, 1 p, 1 rs, 2 iná; 1668 rk, 45 gk, 2 ev, 6 bv, 2 iné, 43 ne.
Výmera chotára: 1670 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je z r. 1269, keď kráľ Belo IV. dal rytierovi Bohumírovi dedinu Trstené v Liptove za jeho dovtedajšie dediny Plaveč a Žehru. Z nej vyplýva, že dedina jestvovala už pred 12. st., pri ktorej okolo r. 1100 uhorský kráľ Kolomoman usadil vysunutú stráž Plavcov  /Polovcov/ na ochranu hraníc Uhorska, od ktorých staršia dedina dostala nové pomenovanie Plaveč. Odvtedy až do 2. pol. 13. st. bola spolu so svojím okolím majetkom uhorskej koruny. Pred r. 1269 bola na čas majetkom liptovského šľachtica Bohumíra, neskôr patrila Detrikovmu synovi Arnoldovi zo Spiša, ktorému plavečské panstvo daroval kráľ Štefan V. Hradné panstvo Plaveč zostalo vo vlastníctve Arnolda len do r. 1294, keď ho výmenou za majetok Švábovce na Spiši získal kráľ Ondrej III. R. 1317 kráľ Karol Róbert plavečské panstvo daroval Filipovi Drugetovi. Po smrti Filipa Drugeta, ktorý nemal potomkov, Karol Róbert r. 1327 dal jeho majetky Filipovmu synovcovi Viliamovi. V 2. pol. 14. st. panstvo bolo opät kráľovským majetkom. Koncom 14. alebo zač. 15. st. sa vlastníkmi panstva stali šľachtici Bubekovci, ktorí okolo r. 1427 boli už trvalými vlastníkmi majetkov plavečského panstva. R. 1449 sa hradu zmocnilo bratrícke vojsko a stal sa sídlom vodcu bratríkov Petra Aksamita, ktorý ho r. 1455 dostal do zálohu. Konc. 15.  a zač.16. st. vlastníkmi panstva boli Zápoľskovci, ktorí ho r. 1505 predali šľachticovi Michalovi Horvátovi z Lomnice. Plavečských Plavcov, ktorí tu vykonávali vojensko-strážnu službu od zač. 13. st., uhorskí králi postupne premiestnili, prípadne tu usadili nových strážcov. Časť z nich postupne upadla medzi poddaných alebo za zvláštne zásluhy ich králi povýšili na zemepánov. V 2. pol. 13. st. tu žili len poddanské domácnosti. Pravdepodobne zač. 14. st. sa v Plavči usadilo nové obyvateľstvo podľa zákupného práva. V 14. st. tu jestvovalo šoltýstvo, ktoré neskôr zaniklo. V 16. st. pôsobil už volený richtár. V 1. pol. 14. st. jestvoval plavečský dištrikt, do ktorého patrili okolité farnosti. Plavečská farnosť jestvovala aj v 15. a 16. st. Cez Plaveč viedla krajinská cesta tiahnuca z údolia Torysy do údolia Popradu.

V 13. alebo zač. 14. st. na tejto ceste zaviedli zemepáni vyberanie mýta pod hradom. Mýtnica a vyberanie mýta sa udržalo aj v 15. a 16.st. Z iniciatívy zemepánov sa v Plavči v 14. alebo 15. st. zaužívalo konanie trhu. Od konca 15. st. sa vyvíja ako poddanské mesto. Mestský vývoj posilnili aj tri jarmoky, ktoré sa mohli konať od r. 1505, keď mesto dostalo trhové právo. R. 1427 roľnícke domácnosti zdanili od 76 port, takže Plaveč patril k stredne veľkým mestám. Bol jediným mestom na plavečskom panstve. R. 1600 bolo v sídlisku 44 domov, mýtnica, mlyn, kostol, fara, škola a 2 kúrie šľachticov Horvátovcov. R. 1456 a 1631 sa poddaní hradu vzbúrili proti poddanským ťarchám. V 18. st. boli zemepánmi Horvátovci, v 19. st. tu mali majetky Salamonovci. R. 1756 mestečko vyhorelo. V r. 1787 malo 64 a r. 1828 130 domov. Zač. 20. st. tu založili závod na výrobu syrov a otvorili kameňolom. Po r. 1918 obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Obec bola oslobodená 23. 1.1945. Počas bojov zhorelo v obci 41 domov, 145 stodôl a 81 maštalí. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, zo 673 hlasov získala 435, KSS 215, Strana práce 17 a Strana slobody 2 hlasy. Povodeň r. 1948 spôsobila veľké hospodárske škody. ŠM, založený r. 1962, bol pod správou ŠM Lipany do r. 1969, od 1970 do 1975 bol pod správou ŠM Stará Ľubovňa, od 1975 JRD Rozvoj. Po oslobodení obec zaznamenala hospodársky a kultúrny rozvoj. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1957/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, vodovod /1990/, postavená základná škola /1958/, kultúrny dom a budova MNV /1967/, most cez rieku Poprad /1973/, budova Jednoty SD /1981/, reštaurácia /1983/, stredisko služieb /1984/, požiarna zbrojnica /1985/, športový štadión /1988/, nové rodinné domy, objekty JRD. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč do prevádzky v r. 1966 obec získala železničné spojenie.

Pamiatky
Hrad bol postavený v rokoch 1270-1294 ako pohraničná pevnosť. Na vlastné náklady ho dal vybudovať šľachtic Arnold, syn Detrika. Od začiatku bol vymurovaný z kameňa. Názov dostal prevzatím názvu najdôležitejšej dediny panstva, ktorou bol Plaveč. Za Zápoľských dostal renesačné opevnenie. Od r. 1323 do r. 1366 bol v rukách Drugetovcov. V 15. st. počas husitských bojov bol sídlom vodcu bratríkov Petra Aksamita, ktorý ho mal vo svojej moci do r. 1458. R. 1505 dostali hrad do vlastníctva Horvátovci, ktorí uskutočnili renesančné opevnenie hradu. Počas Rakóciho povstania bol hrad na strane povstalcov. V 18. st., keď stratil vojenský význam, Paločajovci ho premenili na kaštiel. R. 1715 nebol v zmysle nariadenia cisára Karola VI. zbúraný, lebo bol uznaný, že má charakter obývaného kaštieľa. Pri adaptácii r.1830 bola narušená statika, Paločajovci hrad opustili a presťahovali sa do kaštieľa, ktorý si postavili pri Plavči. R. 1856 hrad vyhorel, odvtedy pustne. Dnes sú z neho len obvodové múry obytného traktu z 18. st. a zvyšky delovej bašty.
Kostol sv. Margity, /rímskokat./ trojloďový, jestvoval už v 13. st., pôvodne gotický, v období renesancie rozšírený o renesančnú kaplnku, r.1730 pri renovácii zbarokizovaný. Ďalšie úpravy boli uskutočnené v r. 1892, 1901-1903. R. 1936 bol opravený. Okolo r. 1330 v ňom pôsobil farár Gregor, ktorému pred r. 1330 jágerský biskup Čanadín zhabal desiatok od miestnych farníkov. Za reformácie r. 1614 ho prevzali evanjelici, ktorých vlastníctvom bol až do r. 1660. Ku kostolu patrí hradnákaplnka sv. Kríža z r.1711, kaplnka sv. Trojice z r. 1773, okolo ktorej sú pochované obete epidémie cholery, kaplnka sv. Anny z r.1867 a P. Márie z r. 1834.
Hlavný oltár sv. Margity Antioch., barokový, z r. 1730. Upostred veľký reliéf sv. Margity, obklopenej anjelskými hlavičkami, po stranách plastiky sv. Petra, Barbory, Kataríny a Pavla apošt. Na nadstavci uprostred reliéf sv. Jána Nepom., po stranách plastiky sv. Štefana kráľa, sv. Ladislava, vo vrchole sv. Michala arch.
Oltár bočný P. Márie, ranobarokový, z konca 18. st.,  po stranách plastiky sv. Jozefa a Mikuláša, v nadstavci obraz sv. Jána Nepom., flankovaný plastikami sv. Kataríny a Barbory.
Oltár bočný sv. Jozefa, ranobarokový, zo zač. 18. st. po stranách plastiky sv. Pavol a Martin, v nadstavci obraz sv. Jozef flankovaný plastikami sv. Juraj a Martin bisk.
Kalich s paténou, rokokový, z pol. 18. st., pozlátené striebro.
Monštrancia s  gotickými   figúrkami  z  15. st., zostavená okolo r. 1830.
Neskorogotická socha Madony a 3 maľované tabule s postavami sv. Kataríny, Barbory a Agnesy z oltára, zo zač. 16. st., sú v Šarišskom múzeu v Bardejove.

Osobnosti
Juraj Paločai /1670 Plaveč- 173O tamže/, básnik, kurucký generál, predstaviteľ šľachtickej epiky, zachovalo sa 34 piesní, ktoré vydal K.Thaly.

Plavnica

Staré a inojazyčné názvy obce: 1325 Plawnich, 1366 Noua plaunych, 1427 Plavnicha, 1773 Plawnicza, Plavnicza, 1786 Plawnicza, 1808 Plavnicza, 1863 Plavnic, 1873 Plavnica, 1907 Paloncza, 1920 Plavnica, Plavonica, 1927 Plavnica, maď.Paloncza.

Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov: 1787 – 1055, 1828 – 1211, 1869 – 1327, 1880 – 1525, 1890 – 1294, 1900 – 1207, 1910 – 1059, 1921 – 932, 1930 – 1062, 1940 – 1245, 1948 – 1342, 1961 – 1380, 1970 – 1475, 1980 – 1539, 1991 – 1461.

1921 – 166 d, 932 obyv.: 843 čs, 9 m, 1 n, 49 ž, 30 cudz.; 776 rk, 27 gk, 73 ea, 54 iz, 2 iné.

1991 – 339 d, 1461 obyv.: 1454 s, 5 č, 2 u; 1300 rk, 61 gk, 37 ev, 5 bv, 58 ne.

Výmera chotára: 1950 ha.

Dejiny

  1. 1294 Ondrej III. vymenil Detrikovmu synovi Arnoldovi hradné panstvo Plaveč za Švábovce. Z listiny vyplýva, že na majetku Plavečského hradu okrem Plavča jestvovali ďalšie osady. Takou bola Plavnica, čo potvrdzuje názov rovnomenného potoka. Najstaršia správa o obci je z r. 1325, keď šľachtic Filip Druget uzavrel s Mikulášom, šoltýsom z Lačnova, dohodu, podľa ktorej sa Mikuláš podujal založiť novú dedinu Noua Plaunych v údolí Plavnického potoka, za čo sa Mikuláš stal šoltýsom vo vzniknutej dedine. K jeho právam patrilo dedičné richtárstvo, slobodný lán poľa, mohol si postaviť mlyn a pivovar. Do kompetencie šoltýsa patrilo súdenie obyvateľov za priestupky. Prví obyvatelia z novej dediny boli oslobodení od akýchkoľvek povinností k zemepánovi na dobu 15 rokov. Po ich uplynutí od každej celej usadlosti mali zemepánovi vyplatiť ročne ferto striebra/  ferto = 52,5 gramov/ a na Vianoce dať gbel ovsa a sliepku. Sedliacke domácnosti spolu mali na Vianoce dať zemepánovi jedného brava alebo ferto striebra a na Veľkú noc sud piva a 4 jahňatá. Ak sa zemepán chystal na vojenskú výpravu s kráľom, mali mu od každej usadlostí vyplatiť 1 groš. Novej dedine Filip Druget poskytol časť údolia Plavnického potoka, dovtedy zväčša zalesneného, a lúku pri ľavom brehu Popradu oproti Plavnickému potoku. Nová dedina v údolí Plavnického potoka nevznikla ako prvá dedina. Staršou dedinou bola Stará Plavnica, ktorá bola trvalým majetkom plavečského panstva. Nové sídlisko bolo založené na nemeckom zákupnom práve a malo oživiť alebo zväčšiť jestvujúcu, alebo čiastočne opustenú dedinu v údolí Plavnického potoka. Plavnica bola najstaršou dedinou v okolí. Jestvovala v 11. prípadne aj pred 11. st. Usadenie Plavcov v Plavči okolo r. 1100 nevyhnutne predpokladá existenciu starších slovenských dedín v blízkom okolí. Boli nimi Plavnica a Ľubotín. Nová Plavnica vznikla južne od Starej Plavnice, ktorej staršiu existenciu potvrdzuje aj kostol postavený nepochybne pred 14. st. Pred r. 1330 v ňom pôsobil farár Teodor. Nový včasnogotický kostol postavili pravdepodobne až po r. 1325 ako spoločný pre obyvateľov Plavnice a Novej Plavnice. Osada Nová Plavnych sa uvádza v metácil majetku, ktorý Ľudovít I. v r.1366 dal z ľubovnianskeho hradného panstva Jakubovi, pronotárovi palatína. Nová Plavnica v 14.st. so svojimi výsadami splynula so Starou Plavnicou do jednej dediny Plavnica. Potvrdzuje to listina priora lechnického kláštora Jána z r. 1382, ktorou Hermanovmu synovi Jánovi, šoltýsovi z Plavnice, dal škultéciu v Lysej nad Dunajcom. Plavnica patriaca k panstvu Plaveč bola od r. 1317 vo vlastníctve Filipa Drugeta a súčasťou tohto panstva zostala nepretžite aj v 15. a 16. st. Šoltýstvo, ktoré r. 1382 patrilo Jánovi, synovi Hermana, v polovici 16. st. odkúpili zemani. R. 1427 mala Plavnica 55 port, takže bola najväčšou dedinou na okolí. Geografická poloha Plavnice, ležiacej blízko rieky Poprad, naznačuje činnosť najstarších slovenských obyvateľov dediny ako pltníkov na Poprade. Neskôr, najmä v 2. pol. 15. a zač. 16. st. sa časť sedliakov odsťahovala, väčšina pozemky stratila a upadla medzi želiarov. V pol. 16. st. tu mali kúriu šľachtici Horvátovci. R. 1600 sídlisko malo 51 obývaných poddanských domov, kostol, faru, školu, mlyn a kúriu. Konc. 16. st. bola Plavnica najväčšou dedinou na plavečskom panstve. Mala takmer len poddanské obyvateľstvo slovenského a rusínskeho pôvodu. R. 1722 bola pričlenená k Spišu. V r. 1787 dedina mala 135 a r. 1828 167 domov. V 2. pol. 19. st. založili pílu, bol tu mlyn a v 20. st. aj likérka, tehelňa a výroba syra. R. 1880 a 1914 sa z obce mnoho ľudí vysťahovalo. Po r. 1918 hlavným zamestnaním obyvateľstva bolo poľnohospodárstvo. 13. 3.1939 došlo v obci k protižidovským akciám. Obec bola oslobodená 23. 1.1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 27. 1.1945 – predseda Štefan Fabián, podpredseda Jozef Štupák. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 594 hlasov získala 544, KSS 49 a Strana práce 1 hlas. Po oslobodení obec zaznamenala hospodársky a kultúrny rozvoj. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1954/, verejné osvetlenie /1962/, miestny rozhlas /1967/, postavené nové rodinné domy, futbalové ihrisko /1952/, kultúrny dom /1954/, škola /1960/, budova Jednoty SD /1962/, materská škola /1985/, miestne komunlkácie, chodníky, objekty JRD a ďalšie stavby. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč do prevádzky r. 1966 získala železničné spojenie. JRD založené r. 1950 sa rozpadlo, znovuzaložené bolo r.1960 a v r. 1973 zlúčené s JRD Hromoš.

 

Pamiatky

Kostol Očisťovania P. Márie, /rímskokat./ postavený okolo r.1325, ranogotický, opravený bol r. 1662 a r. 1817, v 1. pol. 18. st. zbarokizovaný.

Plastika Kristus na kríži, neskorobaroková, z 2. pol. 18. st., polychrómovaná drevorezba /120×80/.

Kostol evanj. a. v., klasicistický, z r.1806.

Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie na cintoríne, klasicistická, z r. 1826, renovovaná r. 1881.

 

Osobnosti

Ján Kadlečík /13. 2.1851 Trenčín – 4. 5.1910 Hošťáklová, okr.Vsetín /, evanjelický farár /v Plavnici v r.1875-79/, náboženský spisovateľ, autor kázní, práce o A. Caraffovi, krátkych próz, pedagogických a náboženských príspevkov.

Gustáv Pifko /23. 4.1838 Stará Turá -26. 9.1905 Plavnica/, evanjelický farár, náboženský spisovateľ, príslušník Novej školy, autor historických a náboženských článkov.

Ján Vančo /13. 9.1890 Plavnica – 5.12.1975 tamže/, roľník, politik, emigroval do USA, pôsobil v Buffale, spoluzakladateľ slovenských kultúrnych organizácií, príslušník čsl. légií, po vzniku ČSR dôstojník čsl. armády /do 1925/,  funkcionár Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, od r. 1927 jej predseda v Prešove, v r. 1929-1938 poslanec parlamentu, v r. 1939 -1945 poslanec Slovenského snemu.

Podolínec

Staré a inojazyčné názvy obce: 1244 Podolin, 1256 Podolincz, 1337 Podolinum, 1412  Podolinecz, Podolinyecz, 1786 Pudlein, Podolinecz, l808 Podolincz, Podolinum, Pudlein, Podolinec, 1863 Podolin, 1920 Podolínec, maď. Podolin, Podolinc, nem. Pudlein.

Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Počet obyvateľov: 1828 – 2140, 1869 – 1659, 1880 – 1535, 1890 – 1634, 1900 – 1755, 1910 – 1503, 1921 – 1707, 1930 – 2510, 1940 – 1892, 1948 – 1601, 1961 – 2369, 1970 – 2259, 1980 – 2624, 1991 – 2908.

1921 – 281 d,1707 obyv.: 733 čs, 905 n, 22 m, 12 ž, 3 iná, 32 cudz.; 1414 rk, 66 gk, 53 ea, 2 er,151 iz, 21 iné.

1991 – 439, 2908 obyv.: 2846 s,13 č, 1 m, 5 n, 3 p, 24 ro, 3 rs,10 u, 3 iná; 2420 rk, 69 gk, 67 ev, 1 iné, 351 ne.

Výmera chotára: 3324 ha.

 

Dejiny

Najstaršia zmienka je o podolínskom kostole v pápežskej listine z r. 1235, ktorou Gregor IX. na základe sťažnosti krakovského biskupa nariadil vyšetriť spor o desiatky kostola Panny Márie medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom. V tejto listine sa Podolínec podľa mena nespomína, ale ide o Podolínec, lebo tu bol kostol P. Márie. Listina je dôkazom, že osada v tejto dobe už jestvovala a mala vlastný farský kostol. Sídlisko jestvovalo najneskôr v 12. st. Po tatárskom vpáde začínajú uhorskí králi s intenzívnym osídľovaním okolia Podolínca. R. 1256 dal Béla IV. Jordanovi z Hrhova rozsiahle územie severne od Podolínca s Toporcom, ktorý sa stal ohniskom uhorskej kolonizácie severného Spiša. V tejto súvislosti sa prvýkrát spomína Podolínec pod svojím menom. Keď po nastúpení Ladislava IV. na uhorský trón r. 1272 vypukla proti nemu vzbura na Spiši, vedená šľachticom Rolandom, vyslala krakovská a sandomierska vojvodkyňa a dcéra uhorského kráľa Bélu IV. Kunigunda na Spiš svoje vojská, ktoré pomohli potlačiť povstanie. Niekedy v rokoch 1272 – 1279 Kunigunda darovala Podolínec a jeho okolie svojmu rytierovi, krakovskému mešťanovi Henrichovi, aby túto starú slovanskú dedinu dosídlil na základe magdeburského práva, aké mal Krakov a Sandomier. V januári 1285 vtrhli na severný Spiš Tatári pod vedením chánov Nogaja a Telebuga, pričom vyplienili a vypálili aj Podolínec. Koncom r. 1287 sa Tatári ako spojenci kráľa Ladislava IV. vrátili, ale uhorská šľachta sa proti nim postavila a v bitke pri Podolínci začiatkom r. 1288 ich porazila. Počas tatárskeho vpádu zhorela aj šoltýska listina na Podolínec. Preto ju Kunigunda r. 1289 obnovila. Na základe týchto výsad doviedol Henrich do Podolínca nových obyvateľov – Slovákov, Nemcov a Poliakov. Toto zloženie obyvateľstva sa zachovalo počas celých dejín. Keď r. 1292 Kunigunda zomrela, Henrich požiadal nového krakovského vojvodu, českého kráľa Václava II., o obnovenie a rozšírenie svojich výsad a výsad mesta. Václav mu vyhovel a 6.11.1292 vydal listinu, ktorou Henrichovi potvrdil dedičné richtárstvo a mestu výsady podľa magdeburského práva, aké užíval Krakov. Mesto, ako vôbec prvé u nás, dostalo rozsiahle právo skladu, míľové právo, právo opevniť sa hradbami, pri stavbe ktorých boli povinní pomáhať aj obyvatelia Hniezdneho a Starej Ľubovne a mešťania mali právo poľovačky a rybolovu. R. 1299 spišský biskup Jakub daroval polovicu desiatkov Podolínca, Ľubovne a dedín ležiacich na oboch brehoch Popradu kanonikom Spišskej kapituly. V r. 1303 šoltýs Henrich daroval svojej sestre Hildegunde škultéciu v Nižných Ružbachoch, za čo ona mu ponechala plnú moc v Podolínci. Pred svojou smrťou r. 1312 Henrich predal časť šoltýstva majiteľom Toporca, šľachticom z Hrhova. Preto jeho syn Tilman sa musel deliť s richtárstvom s Hankom z rodiny Hrhovských. Hank s podolínským farárom vymohol od Ľudovíta I. pre P. ďašie výsady. R. 1343 kráľ Ľudovít I. vyňal mešťanov spod právomoci spišských županov a ľubovnianskych kastelánov a dal im slobody, aké mali mešťania iných kráľovských miest. Listinou z 25.11. 1345 im udelil výsadu, že ich môže súdiť jedine mestský súd. R. 1391 šoltýs Mikuláš Knol predal svoje šoltýstvo so všetkými právami a majetkami za 1300 florénov mestu. Keď vypuklo sprisahanie proti Žigmundovi, Podolínec sa postavil na stranu sprisahancov. Po potlačení sprisahania Žigmund dal povstalcom amnestiu, ale na nepriateľský postoj P. nezabudol. V r. 1404 Žigmund potvrdzuje Podolíncu privilégiá z r. 1292, 1343 a 1345. Keď na jar 1404 Podolínec vyhorel, oslobodil ho na 10 rokov od daní, ale v júli 1408 daroval P. svojmu prívržencovi Imrichovi z Perína, ktorý pri juhozápadnej bráne postavil opevnený hrad.  7. 4.1412 Žigmund povyšuje P. na slobodné kráľovské mesto. 8.11. 1412 dal Žigmund 16 spišských miest, medzi nimi aj Podolínec, do zálohu poľskému kráľovi, v ktorom bol 360 rokov. Z obáv pred husitmi r.1422 Žigmund umiestnil na Spiši vojenské útvary, z ktorých jeden bol aj v P.  Za bojov o uhorský trón, ktoré vypukli po smrti kráľa Alberta, Spiš r. 1441 obsadil Ján Jiskra z Brandýsa, obhajca záujmov kráľovnej Alžbety. Podolínec, v ktorom vtedy bolo poľské vojsko a kapitánom Mikuláš Komorovský, sa Jiskrovi nepodarilo dobyť. V r. 1440 kráľ Vladislav za svojho pobytu v Spišskej Novej Vsi oslobodil občanov Podolínca od všetkých daní a 29.12.1442 im povtrdil právo skladu. Podolínec bol obchodno-remeselnícko-poľnohospodárskym mestečkom. Ako prví vôbec na Slovensku sa tu organizujú čižmári, ktorí 2.1. 1415 získavajú cechové artikuly a zakladajú samostatný cech. V 16. st. vznikli tu ďalšie cechy hrnčiarov, kožušníkov, tkáčov, kováčov, nožiarov a mečiarov. R. 1587 spišský starosta Gašpar Maciejovský povolil obnoviť špitál, ktorý stál za múrmi mesta. Reformácia P. obišla. Nevyhol sa však nepokojom a povstaniam v 17. st. Počas 30 ročnej vojny, keď Švédi obsadili Moravu a bola ohrozená rehoľa piaristov, Stanislav Ľubomirský im ponúkol útočište v P. 8.11.1642 S. Ľubomirský vydal zakladaciu listinu na kláštor v Podolínci. 20.11.1642 došli tu 18 rehoľníci z kláštorov v Lipníku a Mikulove. Do postavenia kláštora usadili sa v 2 miestnostiach hradu. V júni 1643 otvorili školu – kolégium. V júni 1648 boli dokončené budovy kolégia a v r.1651 bol vysvätený jeho kostol. Kolégium ako nižšie gymnázium sa udržalo do r. 1919. Mesto často postihovali živelné pohromy. R. 1646 postihol mesto mor, v auguste 1662 veľká povodeň, pri ktorej bolo celé mesto zaplavené, krátko na to zemetrasenie a v r. 1664 vznikol opäť mor. R. 1669 zhorel kláštor a r. 1684 takmer celé mesto. Nesmierne tragickým pre mesto bol mor v r.1710, pri ktorom od 8. 8. do konca novembra zomrelo 974 ľudí. I napriek útrapám sa mesto rozvíjalo. Od 17. st. mal P. svoju lekáreň,  ktorú r. 1710 prevzali piaristi a zač. 19. st. sa dostala do vlastníctva rodiny Cornides, od ktorej ju kúpil Jozef Munzberg, po jeho smrti v r. 1841 sa dostala do vlastníctva rodiny Faix-Faykiss z Podolínca. R. 1664 P. mal 4 výročné trhy, r. 1704 poľský kráľ August II. dal P. právo na ďalšie dva. V r. 1750 ich mal už osem. V pol. 18. st. bolo v P. 231 mešťanov, z nich 106 remeselníkov – 14 kozušníkov, 23 obuvníkov, 13 kováčov, 12 tkáčov, 6 krajčírov, 5 hrnčiarov. R. 1768 mesto obsadilo uhorské vojsko.  10.11. 1772 bol slávnostne opäť pričlenený do Uhorska. R. 1778 Mária Terézia P. včlenila do Provincie XVI spišských miest, v ktorej zostal až do r. 1876, keď sa premenil na mesto so zriadeným magistrátom a bol začlenený do spišskej župy. R. 1787 sa presťahovalo z Lysej nad Dunajcom do P. niekoľko nemeckých rodín, ktorých tam povolal cisár Jozef II. v rámci tzv. švábskej kolonizácie. V P. dlho neostali a r. 1793 sa presťahovali do Lackovej. Od pol. 18. st. P. hospodársky stagnuje a upadá. Vybudovaním trate, ktorá končila v P., získal 10.7. 1893 železničné spojenie. Do r. 1894 bol sídlom slúžnovského úradu. Koncom 19. st. tu vznikla píla a tkáčovňa. Pre podporu podnikania bola založená r. 1897 Podolínska sporiteľňa a r.1902 Spotrebné družstvo. V jeseni 1918 P. obsadilo poľské vojsko. Československé vojsko,  /veliteľ pplk. Hrbenský/, rota 1. práporu Gardy Slovenskej slobody obsadila P. 18.12.1918. Poľské jednotky opäť prenikli do P.  21.12.1918. Prápor Gardy Slovenskej slobody ich prinútil ustúpiť do Spišskej Starej Vsi. Od 24.12. do 29. 12.1918 v P. bolo stanovište veliteľstva l. práporu 2. československého pluku. Od r. 1920 v P. bola vojenská posádka. R. 1921 /20.5./ a r.1924 /7.11./ došlo k štrajkom robotníkov za zvýšenie miezd na píle firmy J. Muller a synovia. V čase hospodárskej krízy /1.7.1932/ prevádzka na píle bola zastavená. Po nástupe fašizmu v Nemecku sa zaktivizovala činnosť nemeckej národnostnej skupiny obyvateľstva. Šíriteľmi veľkonemeckých ideí boli nemecké politické strany /Zipser Deutsche Partei, Deutsche Christliche Socialistische Partei a Karpathendeutche Partei/ a nemecké spolky /Deutscher Kultruverband a Deutscher Turnverein/. Po utvorení Slovenského štátu bola v P. rozširovaná propaganda za obnovu Československej republiky a pre vstup do Československých légií v Poľsku. V čase SNP bola v P. utvorená ozbrojená jednotka Heimatschutz, ktorej príslušníci sa 3. 9.1944 zúčastnili na odzbrojení Podolínskej posádky. P. bol oslobodený 25. 1.1945. Pred ústupom Nemci zničili miestnu pílu a zapálili železničnú stanicu. 1. 2.1945 bol utvorený revolučný národný výbor, ktorého členmi boli: Michal Mindala, Štefan Veis, Jozef Kovaľ, Vojtech Bordiga, Ján Bocek, Gregor Andráš, Jozef Hadrava, Jozef Rudzan, Ján Zamiška, Ján Vasíček, Pavel Bocek. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Zo 762 hlasov získala 532 hlasov, KSS 200, Strana práce 22 a Strana slobody 5 hlasov. 23. 5.1949 bol založený prvý prípravný výbor JRD v okrese Stará Ľubovňa – predseda Michal Sulír. JRD bolo založené v r. 1950, r. 1958 celoobecné a zlúčené s JRD Lomnička. Po oslobodení P.  zaznamenal hospodársky a kultúrny rozvoj. Po r. 1945 bola v P. postavená budova základnej školy /1953/,  ľudovej školy umenia /1975/, lesného závodu /1977/, zdravotné stredisko /1975/, materská škola /1978/, dom služieb /1976/, klub dôchodcov /1978/, nákupné stredisko Jednoty ŠD /1978/, objekty JRD, závod ČSAO /1963/, nové rodinné domy, bytové jednotky a ďalšie stavby.

 

Spolky

Do r. 1945 v Podolínci vyvíjali činnost tieto spolky:

Deutscher Turnverein – založený r.1938

Deutscher Kulturverband – založený r. 1932

Dobrovoľný hasičský spolok – založený r. 1876

FRTJ – založená r. 1923

Christlich Deutscher Jugenbund – založený r. 1922

Jednota čsl. obce legionárskej

Masarykova letecká liga – založená r. 1931

Omladina /mládežnícky spolok/ – založená r. 1921

Podolínsky lovecký spolok – založený r. 1926

Slovenská ľudová beseda – založená r. 1921

Spartakus – robotnícky spolok

Športový klub – založený r. 1937

Telocvičná jednota Sokol

Včelársky spolok – založený r. 1918

Zväz čsl. dôstojníctva

Zväz čsl. rotmajstrov

 

Školstvo

Piaristické gymnázium /nižšie/ s konviktom, otvorené r. 1643. Rozvinulo sa na 6-triedne vyššie gymnázium, na ktorom sa prednášala aj filozofia. R. 1917 sa zmenilo na 4-triedne gymnázium. R.1919 bolo zrušené.

 

Divadlo

  1. bol aj jedným z centier piaristického škôl.divadla. Prvá zachovaná správa o divadelnom predstavení je z r.1688. Hralo sa po latinsky, v 18. st. aj po poľsky.

 

Hudba

V 17.-18. st. kláštor piaristov bol strediskom hudobného života /duchovná hudba, árie/.

Kláštorná knižnica bola budovaná od r. 1642. Do pol. 19. st. slúžila aj potrebám gymnázia. R. 1866 založená knižnica vyššieho piaristického gymnázia, ktorá r. 1912-13 mala 5419 zv. a študentská 72O zv.

 

Časopisy

Podolínský život – nformačný mesačník MNV a osvetovej besedy /1964-1965/

 

Pamiatky

Kostol Nanebovzatia Panny Márie /farský/, rímskokat., z konca 13. st. /pravdepodobne z r.1292 – 1298/. V 2. pol. 14. st. prestavaný a zaklenutý /asi r.1360/. Po požiari r.1684 upravený, v 18. st. zbarokizovaný a rozšírený bočnými prístavbami dvoch kaplniek. Po zemetrasení r. 1789 klasicisticky prefasádovaný, v r. 1803 a 1912 opravený. Presbytérium s polygonálnym uzáverom je zaklenuté krížovou klenbou. Na sev. strane presbytéria je gotické pastofórium s mrežami z pol. 14. st. Gotický je aj sedlový portál do sakristie. Celé presbytérium je pokryté gotickými nástennými maľbami z r.1360-1430 usporiadané do troch radov. Objavené boli v r. 1910-1912 a reštaurované L. Tarym. V najvyššom oblúkovom poli sú v okrúhlych medailónoch symboly evanjelistov v hornom páse scény z kristologického cyklu – Príchod do Jeruzalema, Posledná večera, Umývanie nôh, v strednom páse Judášov bozk, Kristus pred Pilátom, Vyzliekanie, Bičovanie, Korunovanie tŕním a Nesenie Kríža, v spodnom páse Klaňanie Troch kráľov. Na juž. stene sú maľby značne poškodené. Maľby sú aj na vých. stene presbytéria, vnútornej ploche a na nosných stenách víťazného oblúka. V lomenom víťaznom oblúku je na pravej strane kamenná rímsa z čias stavby kostola. Hlavný oltár, barokový z r. 1700-1710 s gotickou sochou Madony /vysoká 130 cm/ z lipového dreva v oltárnom výklenku z čias okolo r. 1360. Oltárna architektúra s nadstavcovým reliéfom Nanebovzatia P. Márie a najsv. Trojice s plastikami anjelov, sv. Jána ev. a Jakuba st.

Ľavý bočný oltár sv.Kataríny, barokovy z 1. tretiny 18. st., polychrom. drevorezba. V oltárnej skrinke je kópia gotickej plastiky sv. Kataríny /originál z lipového dreva, vysoký 150 cm, je v múzeu v Budapešti/. Umelecky najhodnotnejšie je antependium, reliéf Krista na Olivovej hore z 2. pol. 17 st. Na menze oltára je cechový odznak krajčírov a obrazy 4 svätcov.

Oltár sv. Anny na čelnej stene sev. bočnej lode, barokový z 2. pol. 17. st. V strednej ploche je orámovaný výklenok s obrazom Metercie, odetej do tepaného kovového plášťa na spôsob ikon. V nadstavci v gloriole oblakov je plastika Boh -Otec, nad ním neskorogotický krucifix obkolesený okrídlenými hlavami renesančných anjelikov. Na menze je tepaný reliéf Metercie v ľudovom motíve srdca.

Oltár bočný Veraikon /Kristovej tváre/ na sev. strane bočnej lode, barokový, z 1. pol. 18. st. V strede je obraz datovaný rokom 1677. Po stranách plastiky Mojžiš a Áron. Vo vrchole je plastika Kristus v oblakoch. Na antependiu znak klobučníckeho cechu na plátne, dat. 1824.

Oltár bočný sv. Kunigundy, neskorobarokový, z obdobia okolo r. 1730, polychrómovaná drevorezba. V strede obraz P. Márie   Ružencovej /olej na plátne/. Po stranách plastiky sv. Kunigundy a sv. Františka. V nadstavci reliéf Nanebovzatie Panny Márie, po stranách plastiky a anjelici.

Oltár bočný sv. Michala arch., na južnej stene južnej bočnej lode, barokový z r. okolo 1700, polychrom. drevorezba. V ústrednom výklenku plastika sv. Michal zabíjajúci diabla, po stranách dvaja anjelici. V nadstavci reliéf najsv. Trojice.

Kazateľnica, neorokoková, z 2. pol. 19. st., so staršími rokok. detailami z 18. st., polychrom. drevorezba.

Krstiteľnica, gotická, z 2. pol. 14. st., zo zvonolejárskej dielne v Spiškej Novej Vsi. Na plášti sú ploché reliéfy Ukrižovania P. Márie a reliéfy vtákov.

Kalich, renesančný, zo 17. st., pozlátené striebro.

Kalich, klasicistický, z konca 18. st., pozlátené striebro.

Kadidelnica, klasicistická, z konca 18. st., striebro.

Monštrancia, baroková z r. 1699, pozlátené striebro. Práca levočského zlatníka A. Herzoga.

Pacifikát, neskorogotický , z 1. pol. 16. st., pozlátené striebro.

Relikviár, rokokový, z pol. 18. st., pozlátené striebro.

Svietniky / 4 ks/ empir. z 1. tretiny 19.st., kovová zliatina.

Zvon, gotický, zo 14.st.

 

Kaplnka sv. Anny na cintoríne – je najstaršou pamiatkou Podolínca. Zaiste je to pôvodný kostol. Pôvodná je románska apsida z polovice 13. st. Zač. 14. st. pribudovali k nej gotickú oktogonálnu loď. Okolo r. 1600 gotický kostolík rozšírili prístavbou pozdĺžnej lode po odbúraní troch západných stien. Gotické jadro stavby má zvonku neodstupňované piliere.

Hlavný oltár sv. Anny Metercie, barokový, z 2. pol. 17. st, V strede stĺpovej architektúry obraz sv. Anny, P. Márie a Ježiška, /olej na dreve 140 x 93/. V bočných výklenkoch sú plastiky apoštolov sv. Petra a Pavla. V nadstavci je reliéf Boh-0tec, po stranách plastiky dvoch svätíc.

Oltár bočný Krstu Krista, ranobarokový, z pol. 17. st. V strednej časti obraz Krstu Krista v Jordáne /temp. na dreve 95×70/. V nadstavci obraz sv. Anny.

Bočný oltár sv. Michala archanj., barokový, z roku okolo 1700 s ústrednou plastikou sv. Michal archanj. a bočnými sochami sv. Petra a Pavla apošt.

Kazateľnica renesenesančno-baroková, z r.1658, drevená. Na parapete sú maľby Krista, sv. Petra a Pavla, pri schodoch maľba sv. Anny.

Plastiky voľné

Pri malom triumfálnom oblúku sú sekundárne umiestnené tri sochy: Madona a bočné sochy sv. Anna a Joachin, z pol. 18.st., polychrom. drevorezby.

Svietniky / 4 ks/, renesančné z konca 17. st., polychrom, drevorezba.

Zvonica uprostred námestia, renesančná, z r.1659. Hranolová veža má štvorcový pôdorys a dvojdielnu atiku.

Kláštor a kostol piaristov, barokové, postavené v r.1648-1651 podľa plánov viedenského architekta Pochsbergera. R. 1762 veže rokokovo upravené.

 

Kláštor, dvojpodlažná budova má taliansku uzavretú dispozíciu so štyrmi nárožnými vežami a veľkým dvorom, ktorý rozdeľuje kostol na dve časti: na hospodársky dvor a rajskú záhradu. Kláštor bol opravovaný r. 1910 a 1958. 14. 4.195O boli v kláštore internovaní kňazi a rehoľníci z likvidovaných kláštorov Slovenska. Od r. 1958 bola v kláštore internátna škola pre defektnú mládež.

Kostol /rímskokat./, jednoloďový, bez zdôraznenia presbytéria, s rovným uzáverom. Ha poslednom poschodí je malý rokokový balkón s kovanými mrežami z r. 1762.

Hlavný oltár, barokový, z r. 1688. V strede je veľký obraz so scénou Stanislav biskup vzkriesi mŕtveho, aby vydal svedectvo pravdy. Bočné obrazy sv. Ignác a sv. Ján Nep. sú z 2 .tretiny 18. st.

Bočné oltáre: Oltár sv. Kríža a oltár Immaculaty /prvý pár/ a Oltár sv. Kataríny a oltár  sv. Filipa Nerina /druhý pár/, architektonicky sú riešené ako pendanty.

Kazateľnica, rokoková.

V sakristii je pôvodné barokové zariadenie zo 17. a 18. st. a niekoľko voľných obrazov /portréty starostov z rodiny Ľubomirskovcov, obraz palatína P. Esterházyho z r. 1700 a ďalšie/.

Mestské hradby súvisle sa zachovali na juhu mesta. Pri rieke Poprad okolo bývalej Dolnej brány sú zachované v pôvodnej výške 10 m s dodnes viditeľnými ochodzami a strieľňami. Severné hradby s oboma bránami do mesta boli v 19. st. zbúrané. Na sever od bývalej brány sa zachovala polkruhovitá bašta. V južnej časti hradieb v súvislom úseku múrov sa zachovali tri bašty. Z ostatných bášt niektoré boli zbúrané, iné zabudované do domov. Hradby sú najlepšie  zachované na vých. strane mesta. Stavebný charakter zachovaných hradieb poukazuje na začiatok 15. st. a na úpravy v 2. tretine 16. st.

Meštianske domy sú zväčša neskororenesančné,  typu zo začiatku a 1. pol. 17. st. Neskoršie stavebné úpravy sa dotýkali najmä fasád. Dodnes si zachoval gotický charakter dom č. 15. Baroková úprava z 18. st., má medzi oknami obrazy sv. Trojice a Útek do Egypta. Neporušený charakter si zachovali domy č. 4, 6, 7, 8, 16, všetky sú zo 17. st. Domy č. 17, 18, 24, 38, 51 v jadre renesančné sú barokovo alebo klasicisticky upravené. Na spojovacej uličke ku kláštoru je šesť neskororenesančných meštianskych domov.

 

Osobnosti

Valér Berzevici /1646 Brezovica – 30. 7.1707 Prievidza/, dramatik, pedagóg. Od r. 1670 člen piaristickej rehole v P., kde absolvoval aj noviciát.

Sigismundus Senftleben z Podolínca /- zomrel pred r.1514/, autor slovníka pre potreby kazateľov.

Pusté Pole

Staré a inojazyčné názvy obce: 1270 Bachamezey, 1470 Baczamezew, 1773 Puszta Mezeo, 1808 Pusztamezo, 1863 Pusztamezo, 1920 Pusté Pole, 1956 Pusté Pole, maď. Pusztamezo.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov  1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Hore Berežniakami, Hore výhonom, Kúty, Polemčiarka, Roveň, Stanica, Stará dráha.
Počet obyvateľov: 1961 – 272, 1970 – 315, 1980 – 292, 1991 – 240.
1921– 21 d.
1991-67 d, 240 obyv.: 239 s, 1 m; 203 rk, 30 gk, 7 ne.
Výmera chotára: 324 ha.

Dejiny
Vzhľadom na diametrálne stanoviská PhDr. J. Beňku, CSc., a prof. PhDr. F. Uličného, DrSc. na počiatok a historický vývoj Pustého Poľa uvádzame stanoviská oboch historikov.
Stanovisko PhDr. Jána Beňku, CSc.:
Beňko J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice, Východosl. vydavateľstvo 1985.

s. 198:

„V r. 1270 Štefan V. prívržencom svojho otca Bela IV., 7 synom Detrika a ich spoločníkom, Moholovmu synovi Štefkovi, Mikulášovmu synovi Jánovi a jeho bratom Eugenovi a Petrovi daroval kráľovské loviská so všetkými prináležitosťami za zásekmi blízko hraníc s Poľskom nazývané Bachamezey et Turkeley. Formulácia donácie jasne hovorí o tom, že okrem “Bachamezey” – Strážneho Poľa, dnes Pustého Poľa a dediny Kamenica na tomto majetku jestvovali aj ďalšie menšie osady… Nesporná je existencia Strážneho Poľa a existencia Kamenice… Bachamezey všetci doterajší bádatelia neadekvátne poslovenčujú na Bačovo Pole. Termín bača sa u nás udomácnil až v súvislosti s príchodom Valachov od 14. st. vo význame valašského gazdu, majiteľa salaša. Podľa P. Ratkoša dá sa tu skôr hovoriť o Strážnom Poli /nem. vachen, bachen, nárečovo bačit./”

 s. 213:

“Prvými feudálmi Šariša uplatňujúcimi nemecké dedinské právo na svojich majetkoch boli šľachtici z Brezovice a Kamenice. Niekedy začiatkom 14. st. pravdepodobne nemeckými obyvateľmi zo svojich starších rodových majetkov na Spiši dosídlili staršie dediny:… i Strážne – Pusté Pole.”

s. 215:

“Na tých istých základoch nemeckého práva prebiehalo dosídľovanie aj na hradnom panstve Plaveč. V r. 1325 jeho majiteľ Filip Druget potvrdil dohodu s Mikulášom, šoltýsom zo Strážneho – Pustého Poľa /de Paschyntow/, podľa ktorej sa šoltýs Mikuláš podujal založiť novú osadu v údolí Plavnického potoka.”

 s. 215:

“V r. 1322 Filip Druget dal Hilcmanovi zo Strážneho – Pustého Poľa právo vyklčovať les vedľa potoka Ľubotín a založiť tam osadu.”

„V portálnom súpise z r.1427 /P. P. malo/ už len 9 usadlostí patriacich panstvu Kamenica, čo znamená, že už zač. 15. st. sa vyľudňovalo. Poslednýkrát pod menom Baczamezev je osada doložená v roku 1470.”

Stanovisko prof. PhDr. F. Uličného. DrSc.:
Uličný, F.: Dejiny osídlenia Šariša, Košice, Vychodosl. vydavateľstvo 1990. s. 19:

“Miestny názov Bachamezey v zmysle Bačovo Pole poznáme najskôr z listiny Štefana V. z roku 1270. Štefan V. listinou potvrdil, že Bachamezey a Kamenicu ako súčasť kráľovského poľovníckeho revíru daroval synom Detrika a jeho príbuzným. V r. 1287 Jágerská kapitula potvrdila dohodu medzi synmi Detrika, vlastníkmi panstva Kamenica a Rikolfom a Polanom, vlastníkmi panstva Torysa, o priebehu hranice medzi ich panstvami. V súvislosti s vytyčovaním hranice sa dozvedáme o krajinskej ceste, vedúcej z Bachamezey do Plavča. V r. 1289 Spišská kapitula z poverenia Ladislava IV. opätovne ohraničila územie panstva Torysa. Pri popise hranice sa dozvedáme o lúke patriacej k Bachamezey a opäť o krajinskej ceste z Bachamezey do Plavča.

Z uvedených správ možno zistiť, že súčasťou územia Bachamezey bolo pole, ale aj lúka, a že tvorilo majetkovú jednotku. Už z týchto faktov vyplýva predpoklad o existencii Bachamezey v 2. pol. 13. st. Avšak jej existenciu nesporne dokazuje skutočnosť, že Bachamezey bola významným sídliskovým objektom na krajinskej ceste vedúcej z údolia Torysy cez Plaveč do údolia Popradu.

Písomnosti z 13.-16. st. uvádzajú názov tejto dediny v maďarskom tvare Bachamezey, ktorý je zložený z osobného mena Bača a maďarského slova mezo = pole. Prisvojovacie spojenie slov svedčí o vlastníckom vzťahu inak neznámeho Baču k uvedenému územiu a dedine Bachamezey. Na základe uvedeného vzťahu možno pripustiť, že dedina Bachamezey vznikla do polovice 13. st. ako zemianska dedina, alebo Bachamezey bol novým názvom pre staršiu dedinu odvodený od vlastníckeho vzťahu Baču k príslušnej dedine. Bachamezey bola v 2. pol. 13. st. majetkovou súčasťou panstva Kamenica. Od r. 1270 nepretržite a ešte aj v 16. st. zostala súčasťou panstva Kamenica a vo vlastníctve šľachticov z Kamenice a ich príbuzných. V r. 1427 boli poddaní z dediny Bachamezey zdanení od 14 port. Bachamezey patrila k stredne veľkým dedinám. Okolo pol. 15. st. dedina Bachamezey postupne zanikala. Príčinou mohla byť živelná pohroma, alebo úplné odsťahovanie sa tamojších poddaných, možno aj pod vplyvom posádok bratríkov v blízkom okolí. Konc. 15. st. a v 16. st. dedina Bachamezey už neexistovala. Ba v neskorších písomnostiach sa názov Bachamezey už vôbec nevyskytuje. Zánik dediny Bachamezey a spustnutie katastra sa prejavil v tvorbe nového názvu poľa, územia a napokon osady Pusté Pole /Pusta Mezeo/, ktorý sa nepochybne viaže k územiu bývalej dediny Bachamezey. S názvom Puszta Mezeo lokalizovateľným do osady Pusté Pole sa stretávame v 17. st. Z uvedených dôvodov polohu zaniknutej dediny Bachamezey predpokladáme v blízkosti dediny Pusté Pole.”

Pramene a literatúra Pramene

The toggle content goes here, click the edit button to change this text.

Ruská Voľa

Staré a inojazyčné názvy obce: 1588 Nowawolya, Volya, 1635 Volya, noviter sicata, 1773 Ruska Wolya, Orosz-Volya, 1786 Orosz Wolya, 1808 Orosz-Alsó-Vólya et Orosz Felso-Volya, Ruská Wola, 1863 Oroszvolya, 1907 Poprádokros, 1920 Ruská Voľa, 1960 Ruská Voľa nad Popradom, maď. Poprádokros.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10.12.1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 114,1828 – 260, 1869 – 293, 1880 – 236, 1890 – 235, 1900 – 179, 1910 – 208, 1921 – 188, 1930 – 216, 1940 – 227, 1948 – 191, 1961 – 207, 1970 – 205, 1980 – 183, 1991 – 123.
1921 – 37 d, 188 obyv.: 36 čs, 129 r, 20 ž, 3 cudz.; 167 gk, 21 iz.
1991 – 40 d, 123 obyv.: 64 s, 44 rs, 13 u, 2 iná; 10 rk, 75 gk, 7 pr, 1 ev, 30 ne.
Výmera chotára: 602 ha.

Dejiny
Územie medzi riekou Poprad a potokom Obručné, ktoré bolo zväčša zalesnené, r. 1312 získal od kráľa Karola Róberta šľachtic Rikolf, vlastník hradného panstva Kamenica. Obec vtedy ešte neexistovala. Prvé správy o obci sú z r. 1588, keď ju údajne zobral Juraj Horvát, vlastník panstva Plaveč. Dedina však jestvovala už pred r. 1588. Vznikla okolo r. 1580. Jej pôvodný názov Vôľa dosvedčuje, že dedinu založil šoltýs s usadlíkmi podľa zákupného práva. Poddaní boli povinní prvý raz platiť daň kráľovi až r. 1600. Vtedy sídlisko malo najmenej 7 domov. Bola malou dedinou. Mala prevažne poddanské obyvateľstvo. Boli to drevorubači alebo pastieri oviec s malými poľami. Ešte aj v r. 1636 ich nepovažovali za sedliakov, ale za želiarov. R. 1718 ušlo z obce 11 rodín do Poľska. R. 1787 mala obec 12 a r. 1828 33 domov. V 19. st. tu mali majetky Bornemisovci a Dezofiovci. Obyvatelia boli roľníci, zaoberali sa chovom dobytka a prácou v lesoch. Po r. 1918 zamestnanie obyvateľov sa nezmenilo. V 2. svetovej vojne obyvatelia pomáhali poľským utečencom, podporovali ilegálnych pracovníkov a na okolí operujúce partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 21. 1.1945. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, zo 149 hlasov získala 73, DS 24,Strana práce 48, Strana slobody 2 hlasy. V r. 1947 z obce optovalo do ZSSR 5 rodín a 3 občania.

Po oslobodení bola v obci zavedená elektrická sieť /1959/, verejné osvetlenie, miestny rozhlas, postavená budova MNV /1965/, Jednoty SD /1973/, miestne komunikácie, vodovod /1983/, tenisové dvorce, chodníky, nové rodinné domy a ďalšie objekty. JRD založené r. 1950 sa rozpadlo. Znovuzaložené r. 1958, r. 1965 prešlo do ŠM Lipany, ktorý bol v r. 1970 delimitovaný do ŠM v Starej Ľubovni. V r. 1975 ŠM v R. V. bol pripojený k JRD Čirč.

Pamiatky
Kostol sv. Michala /gréckokat./, jednoloďový s presbytériom, postavený v r. 1916-1919, prestavaný r. 1952.

Šambron

Staré a inojazyčné názvy obce: 1411 Fekethekuth, 1470 Swarcbron, 1773 Sambron, Feketekuth, SchonBrun , 1786 Schambron, Feketekut, Schonbrunn, 1808 Feketekút, Schonbrunn, Ssambron, 1863 Feketekút, 1920 Šanbron 1927 Šambron, maď. Feketekút, nem. Schonbrunn.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Lipany do 10. 12. 1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Mlynček, Na briežku, Na ulici, Pod Ščotom.
Počet obyvateľov: 1787 – 485, 1828 – 878, 1869 – 1062, 1880 – 1018, 1890 – 1048, 1900 – 1065, 1910 – 846, 1921 – 760, 1930 – 744, 1940 – 821, 1948 – 374, 1961 – 561, 1970 – 670, 1980 – 564, 1991 – 484.
1921 – 180 d, 760 obyv.:  265 čs, 455 r, 32 ro, 7 ž, 1 cudz.;  4 rk, 748 gk, 7 iz, 1 iné.
1991 – 139 d, 484 obyv.: 467 s, 1 č, 8 rs, 4 u, 4 iná; 5 rk, 466 gk, 1 bv, 12 ne.
Výmera chotára: 1291 ha.

Dejiny
R. 1366 kráľ Ľudovít I. daroval vzdelanému zemanovi Jakubovi, podnotárovi palatína, zalesnený majetok v hornej časti Plavnickej doliny, medzi chotármi Jakubany, Bajerovce a Plavnica, na ktorom vznikla dedina Šambron – villa Feketekwth. Prvá správa o obci je z r. 1411. Vtedy ju kúpil šľachtic Henrich, vnuk Rikolfa, spoluvlastník brezovického panstva. Obec vznikla krátko po r. 1366. Vybudovali ju usadlíci podľa zákupného práva. Od r. 1411 bola súčasťou panstva šľachticov z Brezovice. V písomnostiach z 15.-16. st. sa vyskytuje pod maďarským názvom Feketekut. Pod nemeckým názvom Swarcbron v zmysle Čierny prameň sa vyskytuje od r. 1470. Maďarský názov dali dedine zemepáni. Slovenský názov vznikol úpravou nemeckého názvu. R. 1427 boli tamojšie sedliacke domácnosti zdanené daňou kráľovi od 16 port – usadlostí. Neskôr časť sedliakov stratila užívané pozemky a upadla medzi želiarov. V 15. st. alebo v 1. pol. 16. st. tu postavili pravoslávny kostol. O pravoslávnom farárovi je správa z r. 1570. Vtedy tu bývalo pravoslávne rusínske obyvateľstvo. Sídlisko r.1600 tvorilo 14 obývaných poddanských domov. Bol tu aj pravoslávny kostol a fara. Konc. 16. st. obec bola stredne veľkou dedinou. Okrem rodiny pravoslávneho farára tu žili len poddanské domácnosti zväčša ukrajinského pôvodu. R. 1787 mala 60 a r. 1828 119 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, garbiarstvom a kožušníctvom. Po r. 1918 zostali pri tradičných zamestnaniach. Od r. 1900 do r. 1930 poklesol počet obyvateľstva v dôsledku silného vysťahovalectva. Od r. 1943 obec bola prechodnou základňou partizánskych skupín, ktoré operovali v oblasti obce. Pri prechode frontu bola obec 23. 1. 1945 vypálená. Zhorelo 145 domov. Obec bola oslobodená 23. 1. 1945. Po oslobodení,  29. 1. 1945 bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Štefan Kopčák, tajomník Peter Ščigulinský. Časť obyvateľstva bez obydlí bola presťahovaná do obcí Chmeľnica, Lomnička, Hniezdne a Podhorany. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Z 272 hlasov získala 242, DS 24, Strana práce 1, Strana slobody 1 hlas. V r. 1947 z obce optovalo 65 rodín do ZSSR. Postupne obec bola obnovená, elektrifikovaná, postavené nové domy, škola, kultúrny dom, miestne komunikácie, zregulovaný potok a ďalšie objekty. JRD, založené r.1975, bolo pripojené k JRD Plavnica.

Pamiatky

Kostol P. Márie /gréckokat,/, postavený r. 1872, romant. historizujúca stavba s novorománskymi prvkami, jednoloďový, s polygonálnym uzáverom presbytéria a polygonálnou vežou. V 2. svet. vojne poškodený.

Hlavný oltár s ikonostasom je nový.

Bočný oltár – pseudobarokový, z čias  stavby kostola.

Obraz Kladenie do hrobu je z  konca 18. st.

Kalich z mliečneho skla s maľovanými obrazmi sv. Petra a Pavla apošt. z r. 1636 je v zbierkach Šarišského múzea v Bardejove.

Šarišské Jastrabie

Staré a inojazyčné názvy obce: 1435 Jeztreb, 1543 Jestreb, 1773 Jesztreb, Jestrebe, 1786 Jesztreb, Jestrabi, 1863 Jesztreb, 1907 Felsokánya, 1920 Jastreb, 1927 Jastrabie, 1948 Šarišské Jastrabie, maď. Felsokánya.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres  Lipany do 10. 12. 1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 548, 1828 – 828, 1869 – 918, 1880 – 1057, 1890 – 1109, 1900 – 881, 1910 – 1002, 1921 – 854, 1930 – 867, 1940 – 1004, 1948 – 855, 1961 – 974, 1970 – 1064, 1980 – 1052, 1991 – 976.
1921 – 176 d, 854 obyv.: 291 čs, 5 m, 534 r, 20 ž, 4 cudz.; 8 rk, 819 gk, 6 ea, 21 iz.
1991 – 240 d, 976 obyv.: 887 s, 2 č, 51 ro, 28 rs, 6 u, 2 iná; 41 rk, 817 gk, 24 pr, 12 bv, 3 iné, 79 ne.
Výmera chotára: 2137 ha.

Dejiny
Prvá správa o obci je z r. 1479, keď šľachtic Ladislav z Kamenice zálohoval svoj majetok v Jastrabom šľachticovi Tomášovi z Torysy. Sídlisko jestvovalo už pred r. 1479. Vzniklo v polovici 15. st. Založili ho usadlíci so šoltýsom podľa valaského práva. V písomnostiach 15.-16. st. sa vyskytuje pod názvom Jeztreb. Pôvodný názov Jastrab bol názvom údolia, v ktorom vznikla dedina. Tak ho pomenovali obyvatelia zo staršej dediny, nepochybne z Ľubotína.

Obec bola v 2. pol. 15. a v 16. st. majetkovou súčasťou panstva Kamenica. Patrila Dežofiovcom. Valaské domácnosti a šoltýsi tu žili aj v 16. st. Časť domácností sa venovala roľníctvu, iné zostali valaskými. V posledných desaťročiach 16. st. sa v sídlisku usadili nové domácnosti a počet domov sa zvýšil. V r. 1600 bolo v sídlisku 31 obývaných domov a obydlie šoltýsa. Konc. 16. st. bola obec veľkou dedinou. Okrem domácnosti šoltýsa tu žilo poddanské obyvateľstvo zväčša rusínskeho pôvodu, zaoberajúce sa valašstvom a roľníctvom. R. 1787 mala 81 a r. 1828 112 domov. V 19. st. patrila Sirmajovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a pracovali v lesoch. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. V 2. svetovej vojne v okolí obce pôsobili viaceré partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 22. 1. 1945 a v ten istý deň bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Valent Tkáč, podpredseda Ján Kopčík, tajomník Ján Gábor. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 550 hlasov získala 490, DS 57, Strana práce 3 hlasy. R. 1947 optovalo z obce 20 rodín a 10 občanov do ZSSR. JRD, založené 13. 11. 1972, bolo pripojené k JRD Ľubotín.

Od oslobodenia v obci boli postavené nové rodinné domy, kultúrny dom, vodovod, most, budova pošty, škola, materská škola, bytovka pre učiteľov, predajňa a iné stavby.

Pamiatky

Kostol Nanebovzatia P. Márie /gréckokat./, postavený v r. 1812-1819, klasicistický, jednoloďový, s oblým uzáverom a do štítového priečelia vstavanou vežou s barokovou laternovou baňou, opravený r. 1881 a r. 1924. Vnútorné zariadenie je z r. 1924.

Osobnosti

Viktor Kopčák – pozri Čirč.

Peter Židovský, pseudonym Jastrab /9. 7.1 890 Šar. Jastrabie – 25. 11. 1947 Prešov, pochovaný v Šar. Jastrabí/, verejný činiteľ, publicista, funkcionár Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu. V r. 1904-1910 robotník v USA, kde sa zapojil do národného hnutia uhorských Rusínov. V r. 1918-29 starosta obce Šar. Jastrabie, 1929-38 člen okresného zastupiteľstva. R. 1935 organizoval v rusínsko-ukrajinských obciach prechod škôl na ruský vyučovací jazyk, r. 1938 agitoval za pripojenie vých. Slovenska k Zakarpatskej Ukrajine, člen ilegálnej skupiny P. Neckára v Prešove, príslušník partizánskeho odddielu Kirov, v marci 1945 spoluzakladateľ a podpredseda UNRP.

Ľubovniansky hrad

Založenie hradu sa kladie do 2. pol. 13. st. alebo obdobia rokov 1301 – 1308. Najstaršia zmienka o hrade je z r. 1311. Listina českého kráľa Václava II. z r. 1292 dokazuje, že v tomto roku ešte Ľubovniansky hrad nebol postavený. Václav II. v tomto privilégiu nariadil okolitým obciam a S.Ľ. pomáhať Podolíncu pri stavbe hradieb, v ktorých v prípade nebezpečenstva môžu nájsť útočište. Ak by Ľubovniansky hrad bol postavený, nemuseli by sa obyvatelia uchyľovať do Podolínca. R. 1294 uhorský kráľ Ondrej III. dal rodine Švábovských právo na užívanie Plavečského hradu výmenou za majetky vo Švábovciach a súčasne alebo o niečo neskôr začal stavať Ľubovniansky hrad. Vzorom pri stavbe bol Spišský hrad. R. 1301, keď sa Omodej Aba stal spišským županom, prisvojil si Ľubovniansky hrad, ktorý mal až do svojej smrti r. 1311. Vdova Omodeja Abu a jeho synovia sa zaviazali vrátiť kráľovi Ľubovniansky a Mukačevský hrad a viac ich neuzurpovať. To sa však neuskutočnilo. R. 1312 došlo k bojom medzi Karolom Róbertom a Abovcami, ktorým pomáhal Matúš Čák Trenčiansky. Na jar 1312 prišiel so svojím vojskom na Spiš a pod Ľubovnianskym hradom sa odohrala jedna z bitiek medzi M. Čákom a kráľovským vojskom, ktorému sa podarilo dobyť hrad pre kráľa. Ľubovniansky hrad sa opäť stal vlastníctvom kráľa. Najvyšším správcom hradu bol kastelán, ktorý spravoval nielen hrad, ale celé hradné panstvo. R. 1313 kastelánom hradu a zároveň šoltýsom bol Tomáš Sečiansky. R. 1315 prechodným majiteľom alebo kastelánom hradu bol Mikuláš, ktorý dal Mikulášovi z Petrovej Vsi právo založiť osadu Chmeľnicu. R. 1317 sa županom Spiša a Abova stal Filip Druget, ktorý krátko predtým získal majetok v Plavči a Ľubovniansky hrad. Keď sa r. 1323 stal palatínom, Ľubovniansky a Plavečský hrad sa stáva oficiálne  jeho vlastníctvom. Karol Róbert mu listinou z 24. 3. 1323 tento majetok daroval. Po smrti Filipa Drugeta /1327/ hrad dostal  r. 1328 jeho synovec, spišský župan Viliam Druget. R. 1329 podkastelánom  oboch hradov bol Peter Gall zo Sieny. R. 1330 Viliam Druget hrad vrátil panovníkovi. V r. 1335-1336 bol spišským a ľubovnianskym podkastelánom magister Mikuláš, syn Šimona zo Sieny. R. 1336 bol kastelánom a podžupanom magister Peter zo Sieny. O spoločensko-politickom význame hradu svedčia kráľovské návštevy. V  júni 1392 bola na  hrade kráľovná Mária a v júni 1396 sa na hrade dlhší čas  zdržiaval kráľ Žigmund. Od r. 1399 majiteľom hradu bol Mikuláš Ľubovniansky-Horvát, ktorému pre podporu povstania  časti  uhorskej šľachty Žigmund r. 1403 skonfiškoval všetky majetky, medzi nimi aj Ľubovniansky hrad, 10. 7. 1408 Žigmund daroval Ľubovniansky hrad aj s  hradným panstvom veľmožovi Imrichovi z Perína za zásluhy v bitke pri Nikopole. Hrad mu dlho neostal. R. 1410 Žigmund daroval Imrichovi z Perína majetky v Šariši a v okolí Stropkova a za ne zobral Ľubovniansky hrad. Medzníkom pre Ľubovniansky hrad je r. 1412. V marci tohto roku sa na hrade stretli so svojimi sprievodmi a manželkami uhorský kráľ a rímsky cisár Žigmund a poľský kráľ Vladislav II. Jagelonský, ktorí po rokovaniach tu 15. 3. 1412 podpísali zmluvu o mieri a vzájomnej pomoci. 8. 11.1412 dal Žigmund, listinou vyhotovenou v Záhrebe, Ľubovniansky hrad a 16 spišských miest do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi II. Jagelonskému, ako záruku za pôžičku 37000 kôp strieborných českých grošov. Zaloh trval 360 rokov. Vlastníkom hradu a záložného územia zostal uhorský kráľ, užívateľom poľský kráľ. Počas zálohu Ľubovniansky hrad a 16 spišských miest Poliaci nazývali Spišským starostovstvom. Zálohované územie spravovali kapitáni-starostovia. O spravovanie hradu sa staral kastelán. P­vým kapitánom hradu bol Pavol Gladich. V r. 1419 prišiel na Ľubovniansky hrad poľský kráľ Vladislav, kde sa mal stretnúť so Žigmundom, na ktorého tu čakal 3 týždne.  24. 3. 1439 sa stal hrad miestom rokovaní delegátov Uhorska a Poľska o podmienkach mieru medzi Uhorskom a Poľskom. Uzavreté bolo len prímerie. V r. 1440 vzal hrad za 12 000 zlatých od kráľa do zálohu krakovský biskup Zbignev z Olesnice. Jeho správou poveril šľachtica Petra Komorovského, ktorému sa nepodarilo ubrániť hrad pred Jiskrovými vojskami, a tak hrad sa stal ich sídlom. Keď sa neskôr Mikuláš Komorovský po rozbrojoch s Jiskrom pridal k Petrovi Axamitovi, Ľubovniansky hrad sa na krátky čas stáva jednou z bratríckych pevností.  23. 3. 1454 dáva poľský kráľ Ľubovňu s ostatným územím do zálohu na 4 roky Mikulášovi Peniažkovi z Vitkovíc. Po Peniažkovi sa stal starostom a kapitánom Preslav z Dimošíc. R. 1494 na hrade krátky čas pobudol kráľ Ján Albrecht so sprievodom. 19. 2. 1506 dal panovník spišské mestá a hrad s hradnými panstvami za 12000 uhorských zlatých do zálohu Mikulášovi Jordánovi zo Zakličína. Jeho nástupcom bol Ján Jordán. Za nich kastelánom hradu bol Mikuláš Kuncký. Neskôr kaste­lánom bol Jakub Lomnický, správca spišských miest. Asi r. 1522 sa stal kapitánom Peter Kmita. Jeho nástupcom sa r. 1553 stal Ján Boner. Za jeho starostovstva hrad r. 1553 vyhorel do základov. Plány na obnovu hradu vyhotovili krakovskí architekti Ján Frankenstein a Anton Vlach-Italicus, ktorý viedol aj stavebné práce. Obnova hradu sa uskutočnila v r. 1554-1557. Pri tejto prestavbe hrad dostal dnešný pôdorys. Opravu hradu financoval čiastočne poľský kráľ, ale najväčšiu časť obyvatelia spišských miest a dedín hradného panstva. R. 1564 spišským starostom sa stal Mikuláš Maciejowsky, za ktorého sa uskutočnili drobnejšie práce na obnove hradu. R. 1572 kráľ Žigmund August udelil spišský kapitanát synovi Mikuláša Maciejowského Jánovi Maciejowskému a v r. 1583 prešiel kapitanát aj s hradom do rúk Gašpara Maciejowského. R. 1587 obsadilo Ľubovniansky hrad a všetky zálohové mestá vojsko arcivojvodu Maximiliána Habsburgského, ktorý šiel do Poľska, kde ho časť poľskej šľachty zvolila za poľského kráľa, a malo ho v rukách až do r. 1589. Jeho veliteľom počas rakúskej vlády bol Jakub Derviš. Na základe Bytomského a Benčického paktu z 9. 3.1589 ho muselo vrátiť Poľsku. Začiatkom 90. rokov Gašpar Maciejowský predal spišské starostovstvo s Ľubovnianskym hradom za 24000 zlatých Šebastiánovi Ľubomirskému, ktorý hrad prevzal asi r. 1593. Ľubovniansky hrad sa tak dostal do držby poľského šľachtického rodu Ľubomirských, od r. 1634 dedičnej. V držbe Ľubomirských zostal hrad poldruha storočia a vystriedalo sa v ňom 5 generácií. Keď začali v Uhorsku stavovské povstania, r. 1609 sa rozhodlo, že Ľubovniansky hrad má udržiavať posádku v počte 100 mužov na ochranu hraníc Poľska a hradných majetkov. O výstavbu hradu a Spiša sa z rodiny najviac zaslúžil Stanislav Ľubomirský, syn Šebastiána Ľubomirského. Najznámejším je tým, že r. 1642 založil v Podolínci kolégium. Za jeho starostovstva bol r. 1639 postavený na námestí v S.Ľ. poschodový provinčný dom s arkádami. Stanislavov syn Juraj Šebastián Ľubomirský, ktorý bol maršalkom Poľska a poľným hajtmanom, r. 1655 zachránil pred Švédmi poľské korunovačné klenoty tým, že ich ukryl na Ľubovnianskom hrade, kde boli až do r. 1661. Po Jurajovi Šebastiánovi Ľubomirskom prevzal hrad jeho najstarší syn Stanislav Heraklius Ľubomirský, básnik, dramatik, autor politických spisov. Udržiaval úzke styky s vodcami protihabsburgských povstaní v Uhorsku, najmä s Imrichom Tokolym a Vešelénim. V tej dobe hrad plnil funkciu vojenskej pevnosti. Zač. decembra 1683 sa na hrade zastavil poľský kráľ Ján Sobieski, ktorý sa vracal domov z víťaznej bitky proti Turkom pri Viedni. R.1702 spišským starostom sa stal Teodor Ľubomirský, človek krutý, vierolomný. V poľsko-švédskej vojne pridal sa na stranu Švédov a pričinil sa o zosadenie poľského kráľa Augusta II. Vojská Augusta II. pod velením Jakuba Rybinského v r. 1706 vyhnali z hradu Ľubomirského posádku a hrad obsadili. Ľubomirský sa pred nimi zachránil v Spišskej Novej Vsi, kde pozbieral vojsko, s ktorým pritiahol k hradu, 2 týždne ho obliehal a nakoniec v bitke pri Hniezdnom poľské vojská porazil a stal sa opäť pánom hradu. Zamiešal sa aj do povstania Františka Rakóciho. Až do svojej smrti neprestal s násilnosťami proti mestám. Zomrel na Ľubovnianskom hrade r. 1745. Jeho smrťou Ľubovniansky hrad spolu so zálohovaným územím opäť pripadol poľskému kráľovi. Sasko-poľský kráľ August III. daroval hrad a územie svojej manželke Márii Jozefíne, dcére uhorského panovníka Jozefa I. V mene kráľovnej zálohované územie spravoval Andrej Moszczenský. R. 1747 kráľovná Mária Jozefa vyslala na Spiš komisiu, ktorá mala zistiť skutkový stav hradu a navrhnúť jeho rekonštrukciu. Návrh záchrany hradu vypracoval kráľovský architekt Francesco Placidi, ktorý r. 1752 vyhotovil aj podrobný popis hradu a viedol opravu hradu. Práce na oprave hradu riadil taliansky murársky majster Janetti. Opravy hradu neboli úplne ukončené, lebo kráľovná Mária r. 1757 zomrela. Po Márii Jozefe sa starostom stal saský šľachtic Henrich von Bruhl, ktorý spravoval panstvo už za jej života. Po jeho smrti r. 1763 sa hradu ujal jeho syn Karol Bruhl, ale r. 1764 sa hrad dostáva do vlastníctva Kazimíra Poniatowského, brata poľského kráľa. Za jeho starostovstva sa  vo  väzení  na  Ľubovnianskom  hrade  ocitol  Móric Beňovský. 29. 3. 1769 pod vedením gen. Jozefa Bierzynského prišli do S.Ľ. a obsadili hrad barskí konfederáti, ktorí za svojho pobytu hrad spustošili. Proti konfederátom vyslal  gen. Almássy uhorské vojsko, ktoré v polovici apríla hrad obsadilo. Onedlho na hrad prišlo 150 husárov a 100 pešiakov, ktorí mali chrániť hrad a zálohované územie pred konfederátmi. Na hrade zostali až do r. 1772, keď hrad bol oficiálne pripojený  k Uhorsku. Pri prvom delení Poľska r. 1772 sa Ľubovniansky hrad a 16 spišských miest vyslobodilo z 360 ročného zálohu. 9. 11. 1772  prišiel na Ľubovniansky hrad  v sprievode jazdeckého pluku kráľovský komisár a spišský župan Ján Csaky, ktorý ho v mene uhorskej panovníčky Márie Terézie prevzal späť do správy uhorskej koruny. Navrátené územie sa dostalo do správy Košickej komory. Aj keď na hrade zostala vojenská posádka do r. 1777, hrad stratil svoje  poslanie a postavenie. Po prevzatí štátnou správou bol centrom správy hradného panstva ku ktorému patrili tieto obce a osady: Hraničné, Chmeľnica, Jakubany, Jarabina, Kače, Kamienka, Kremná, Krendželovka,  Litmanová, Medzibrodie, Mníšek nad Popradom, Nová Ľubovňa, Pilhov, Podsadok, Veľký Sulín, Závodie. Okolo r. 1810 sa celá  hospodárska  správa  z neho presťahovala do budov pod hradom. V r. 1818 v ňom býval iba strážca-pandúr a kostolník. Hrad stále upadal. Preto sa štát rozhodol hrad predať. Za 57 000 zlatých ho kúpil šľachtic Juraj Félix Raisz, ktorý na hrade býval až do svojej smrti 12. 12. 1861. Po jeho smrti nastali spory medzi dvoma  synmi a dcérou o dedičstvo. Preto rodina 1. 4. 1880 hrad aj s príslušenstvom predala mestu za 87 000 zlatých. K hradu  vtedy okrem iných budov patril liehovar, murovaný pivovar a drevený hostinec. Od S.Ľ. hrad r. 1883 odkúpil gróf Andrej Zámojski. Rodina poľských šľachticov Zámojských bola posledným majiteľom hradu. Okrem hradu vlastnili aj kúpele Vyšné Ružbachy a ďalšie majetky. Zámojskí bývali v kaštieli pod hradom. Na hrade však mali reprezentačné miestnosti. Ján Zámojski dal opraviť kaplnku a niektoré časti hradu. Počas SNP na hrade sídlilo gestapo. Po vojne hrad ako konfiškát prešiel do vlastníctva štátu. V r. 1950 bola na hrade a v kaštieli umiestnená poľnohospodárska škola. Od r. 1966 hrad slúži muzeálnym cieľom Okresného vlastivedného múzea.

Osobnosti

Edo Friš /27. 1. 1912 Stará Ľubovňa – 14. 5. 1978 Bratislava/, novinár,  historik, redaktor slovenského vysielania Moskovského rozhlasu, šéfredaktor Pravdy /1947-1952/, vedecký pracovník Historického ústavu SAV /1961-1971/.

Michal Chlebák /18. 9. 1914 Kolačkov – 3. 12. 1875 Stará Ľubovňa/, publicista, prekladateľ, prozaik, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolkov miernosti na Spiši. Pôsobil tu ako farár od r. 1855 až do svojej smrti 1875. Pochovaný je na starom cintoríne.

Andrej Kučma /pred 1. 10. 1800 Domanovce – 12. 7. 1800 Spišské Podhradie/, teológ, spisovateľ, autor príležitostných básní, pašijí a poémy o príčinách a priebehu východoslovenského povstania na Spiši r. 1831, zakladateľ spolkov miernosti, ľudovýchovný pracovník. Pôsobil v S.Ľ. ako kňaz.

Jozef Pantaleón Roškovský /10. 3. 1734 Stará Ľubovňa – 27. 3. 1789 Pešť/ hudobný skladateľ. Autor organovo-čembalových skladieb, malej kantáty, zostavovateľ zborníkov s cirkevnými a svetskými skladbami. Pôsobil v Nových Zámkoch, Bratislave, Trnave a Pešti.

Podsadok

Staré a inojazyčné názvy obce: 1364 Szadek, 1863 Szadek, Lublovár, 1873 Lublóvár, 1882  Szadek és Lublóvar, 1892 Szadeklublóvár, 1907 Lublóváralja, 1920 Podsádek a Ľubovenský zámok, 1927 Podsadek, maď.Szadeklublóvár, Lublováralja
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960,Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1828 – 63, 1869 – 239, 1880 – 279, 1890 – 357, 1900 – 300, 1910 – 233, 1921 – 224+24, 1930 – 328, 1940 – 338, 1948 – 413, 1961 – 578, 1970 – 682.
1921 – 38+5 d, 224+24 obyv.: 196 čs, 3 n, 22 r.+24 ro, 3 cudz.; 163 rk, 60 gk, 1 ea.

Dejiny
Osada sa prvýkrát spomína v listine r. 1364, ktorou boli udelené mestské výsady Starej Ľubovni a vymedzené jej hranice, ako osada Heichen. Založená bola pravdepodobne v 1. štvrtine 14. st. Vyvíjala sa ako podhradie. Obec bezprostredne susedila s ďalšími dvomi osadami Jozefovce a Frankovce. V 18. st. sa začali všetky tri osady rapídne vyľudňovať. Preto Jozef II. r. 1787 rozhodol usadiť v nich 40 rodín sliezskeho pôvodu. Ale aj tak sa nepodarilo zachrániť Jozefovce a Frankovce, ktoré sa r. 1830 definitívne vyľudnili a zanikli. Zostal iba Podsadok. Pri obci bola huta, ktorú pravdepodobne založili sliezski usadlíci. Rudu dovážali zo stredného Spiša. Po zániku huty mnohí hutníci odišli do Rumunska, usadili sa pri Temešvári, iní sa rozišli po susedných obciach. R. 1828 mala 7 domov. Od pol. 19. st. bola samostatnou obcou. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Časť obyvateľstva sa zaoberala aj kamenárstvom. Z vrchu Marmon v Ľubovnianskej vrchovine medzi Podsadkom a Matysovou ťažili červený hľúznatý kalpionelový /spodnokriedový/ vápenec, ktorý bol vhodný nielen na stavebné účely, ale kresaním, brúsením a leštením vytvárali z neho marmonský mramor na pomníky a tabule, ktoré dodávali do Maďarska a Poľska. Obec bola oslobodená 24. 1. 1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 31. 1. 1945 – predseda Jozef Čandík, podpredseda Jozef Landor. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z 241 hlasov získala 156 hlasov, KSS 76, Strana práce 8 a Strana slobody 1 hlas. R. 1964 obec bola pričlenená k Starej Ľubovni

Pamiatky
Kostol sv. Jozefa /rímskokat./, jednoloďový, postavený r. 1943.
Zvon, z r. 1786, s festónmi a nápisom.

Stará Ľubovňa

Staré a inojazyčné názvy: 1292 Libenow, 1299 Lublow, 1408 Olyblyo, Lyblio, 0liblio, 0liblyo, 1786 Lublyó, Iblau, 1808 Lubló, Lublovia, Lublau, Lubowná, 1863 Lubló, 1873 Ólubló, 1920 Stará Ľubovňa, maď Ólubló, nem. Altlublau.

Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1968, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Časť mesta: Podsadok.

Miestne časti: Ľubovniansky hrad, Marmon, Mýto, Pasterník, Predné hury, Tehelňa.

Počet obyvateľov: 1830 – 1996, 1869 – 2060, 1880 – 2192, 1890 – 2125, 1900 – 1977, 1910 – 1841, 1921 – 1937, 1930 – 2109, 1940 – 2227, 1948 – 2162, 1961 – 2892, 1970 – 4406, 1980 – 8866, 1991 – 13995.

1921 – 381 d, 1937 obyv.: 1382 čs, 27 m, 253 n, 36 p, 93 ž, 11 iná, 135 cudz.; 1449 rk, 141 gk, 32 ea, 1 er, 302 iz, 12 iné.

1991 – 1047 d, 13995 obyv.: 12765 s, 105 č, 9 mo, 22 m, 5 n, 20 p, 690 ro, 120 rs, 219 u, 40 iná;  8806 rk, 2084 gk, 110 pr, 73 ev, 585

bv,13 iné,  2324 ne,

Výmera chotára: 3080 ha.

 

Dejiny

Počiatky mesta sú zahalené tajomstvom. Najstaršie písomné doloženie Starej Ľubovne je v privilegiálnej listine šoltýsa Henrika z Podolínca z r. 1292, ktorou český kráľ a malopoľský vojvoda Václav II. nariadil občanom Hniezdneho a S. Ľ. poskytnúť pomoc pri budovaní opevnení Podolínca, do ktorého sa mali uchýliť v prípade nebezpečenstva. Osada, ktorá vznikla na významnej ceste do Poľska, existovala už skôr. V r. 1299 spišský biskup Jakub daroval polovicu desiatkov Podolínca, S.Ľ. a iných dedín ležiacich na oboch brehoch Popradu kanonikom Spišskej kapituly. R. 1301 dediny Hniezdne a S.Ľ. Václav II. daroval županovi spišských Sasov Jordanovi z Hrhova. Zmeny v živote dediny nastali v súvislosti so stavbou hradu, ktorý Omodejovci postavili pred r. 1308-1312.  Zač. 14. st. bol tu šoltýsom a kastelánom hradu Tomáš Sečiansky. S.Ľ. prechádza prudkým vývojom. Pred r. 1313 prešla na nemecké emfyteutické právo. V r. 1315 sa tu objavujú zárodky mestskej samosprávy. Postupne sa vymaňuje zo závislosti Podolínca a z právomoci ľubovnianskeho kastelána. Zriadená tu bola tridsiatková stanica, doložená v r. 1330. R. 1364 kráľ Ľudovít I. vyňal S.Ľ. spod jurisdikcie Podolínca a Ľubovnianskeho hradu a povýšil na slobodné kráľovské mesto. 13.10.1364 dal mestu široké výsady pri vydržiavaní výročných trhov. R. 1408 Žigmund hradné panstvo Ľubovňa s osadami daro­val Imrichovi z Perína. Medzníkom v ďalšom vývoji mesta je r. 1412, S.Ľ. bola medzi 16 mestami, ktoré Žigmund dal za 37000 kôp českých grošov do zálohu poľskému panovníkovi Vladislavovi Jagelonskému. Rokovania prebiehali v S. Ľ., kde obaja králi prišli s veľkým sprievodom. Výsledkom rokovaní bola mierová zmluva uzavretá 15. 3. 1412. Ľubovniansky hrad sa stal centrom poľskej správy zálohovaného územia. Mesto sa stáva centrom obchodu a remesla. Vznikli tu cechy tkáčov, kožušníkov, garbiarov, obuvníkov, krajčírov a mäsiarov. R. 1414 boli jeho kupci oslobodení od polovice cla v okolí Krakova. Neskôr boli občania mesta oslobodení od platenia cla na celom území Uhorska. V S. Ľ. bolo zriadené zvláštne mýto /pri moste cez Poprad/, na ktorom sa vyberala polovica poplatkov pre Poľsko a polovica pre Uhorsko. R. 1499 kráľ Vladislav II. dal mestu právo súdu, ktoré neskôr potvrdili ďalší panovníci: Ľudovít II. /1526/, Ferdinand III. /1638/ a Leopold I. /1669/. 11. 4.1556 vypukol v meste požiar, pri ktorom okrem niekoľkých domov zhorelo celé mesto. Po požiari obyvatelia mesta boli oslobodení od daní na 16 rokov. Pri meste bol mlyn, v ktorom sa pripravoval aj slad. V 18. st. v S. Ľ. jestvovala samostatná mena – Ľubovniansky zlotý. 29. 3.1769 prišli do S. Ľ. barskí konfederáti na čele s gen. Jozefom Bierzynskym. V 2. pol. 18. st. začína mesto upadať a stagnovať. 8. 11.1772 sa v meste konala slávnosť prinavrátenia zálohovaného územia späť k Uhorsku. Tým po 360 rokoch skončil záloh. S. Ľ. stratila svoje postavenie a stala sa bezvýznamným provinčným mestečkom. V r. 1778 bola pripojená k Provincii XVI. spišských miest. Po jej zrušení r. 1876 sa stala mestom so zriadeným magistrátom. Od r. 1894 bola sídlom okresu. V r. 1871 bolo tu založené Spotrebné úverové družstvo, r. 1873 Roľnícka obchodná banka uč. spol. a r. 1911 Staroľubovnianska vidiecka ľudová banka. V S. Ľ. pracovalo mnoho remeselníkov – farbiari, garbiari, obuvníci, kováči, klampiari, stolári, murári a iní. V r. 1900 bola založená sviečkáreň a pernikáreň Karola Lanyho, r. 1902 Július Dlugolinský založil garbiareň. Modrotlač vyrábala farbiareň Gustáva Bojarského zriadená r. 1865 a farbiareň,  ktorú zriadil v 19. st. Anton Dlugolinský. R. 1920 Salamon Winkler tu zriadil menšiu pílu a v r. 1925 Henrich Morgenbesser likérku. R. 1918 S. Ľ. obsadilo poľské vojsko. Po utvorení republiky 8. 11.1918 sa konalo v S. Ľ. zhromaždenie Rusínov – Ukrajincov, na ktorom bola utvorená Ruská národná rada. Pri útoku na Poľsko 1. 9.1939 cez S. Ľ. prechádzali útočiace jednotky nemeckej a slovenskej armády. Počas Slovenského štátu došlo v S. Ľ. k antisemitským akciám, ktoré organizoval FS. Zač. r. 1940 bola v meste zriadená pracovná skupina Židov. 10. 5.1941 nemeckí vojaci zdemolovali židovskú synagógu, v ktorej r. 1942 boli sústredení Židia pred odtransportovaním. 15. 3. 1942 bol zo S. Ľ. vypravený prvý transport židovských dievčat. Hromadná deportácia Židov sa uskutočnila v apríli a máji 1942. Počas 2. svet. vojny v S. Ľ. pracovala ilegálna skupina, ktorá mala spojenie s ilegálnou skupinou v Novom Sonči. Členmi skupiny boli: Vojtech Nevrlý, Otto Černecký, Cyril Kopsa, Peter Lorek, Zoltán Morgenbesser a Róbert Pavlovský. 17 .9. 1944 bola partizánmi prepadnutá Žandárska stanica. Mesto bolo oslobodené 24. 1. 1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 25. 1. 1945 – predseda Eduard Bardoš, podpredseda Vojtech Nevrlý. 1. mája 1946 došlo k incidentu medzi DS a KSS, keď predseda ONV Jozef Horváth zakázal KSS konať oslavy 1. mája. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS. Z  1152 hlasov získala 1004, KSS 98, Strana práce 36 a Strana slobody 9 hlasov. Priemyselnú činnosť v okrese po oslobodení vykonávala Východoslovenská stavebná spoločnosť Ing. H. Šnábl, Ing. R. Ševela a spol., ktorá 1. 1. 1948 bola znárodnená a začlenená do Československých stavebných závodov. 24. 2. 1949 bol zriadený komunálny podnik Stavebný kombinát, spoločný pre okres Stará Ľubovňa a Spišská Stará Ves so sídlom v Starej Ľubovni. Jeho správcom bol Ing. Rudolf Ševela. 25. 6. 1953 Stavebný kombinát bol zlikvidovaný a 1. 7. 1953 zriadený Okresný priemyselný kombinát a Okresný stavebný podnik pre okres St. Ľubovňa a Spišská Stará Ves. Po r. 1945 sa vybudovali priemyselné závody, mliekáreň /1948/, Skrutkáreň /1960/, sódovkáreň /1971/, Vzorodev /1973/, autoservis /1975/, textilný závod 1. mája /1980/, závod Tesla /1987/, budova ONV /1958/, kultúrny dom /1964/, nemocnica s poliklinikou /1964/, budova spojov /1975/, dom služieb,  športový štadión, materské a základné školy, SOU poľnohospodárske /1988/, obchodný dom Vabec /1981/, Rozvoj /1984/, Družba /1986/, hotel Vrchovina /1983/, lekáreň /1987/, plaváreň /1988/, športová hala /1988/, železničná stanica, stanica SAD /1990/, gréckokat. kostol /1993/, administratívne budovy, nové obytné štvrte, komunikácie, mosty, objekty JRD, uskutočnila sa plynofikácia mesta /1988-1994/ a postavili ďalšie stavby. Uvedením železničnej trate Podolínec – Plaveč do prevádzky r. 1966 SĽ, získala železničné spojenie. JRD, založené r. 1950, bolo r. 1961 pripojené k školskému majetku, ktorý v r.1970 prevzal ŠM v St. Ľubovni. 31.12.1975 ŠM prevzalo JRD Jarabina.

 

Spolky

Do r. 1945 v meste vyvíjali činnost tieto spolky:

Dobrovoľný hasičský zbor – založený r. 1929. Jednota čsl. obce legionárskej – založená r. 1929

Katolícka   Jednota – založená r. 1934

Katolícky kruh – založený r. 1921

Klub čsl. turistov a lyžiarov – založený r. 1931

Liga proti TBC – utvorená r. 1934

Lovecký ochranný spolok – založený r. 1937

Miestna odbočka Matice slovenskej – založená r. 1939

Miestna odbočka Charity – založená r. 1931

Rybársky spolok – založený r. 1932. Spolok čsl. červeného kríža – založený r. 1923

Spolok ochotníkov – založený r. 1926.

Športový klub

Telocvičná Jednota Sokol

Včelársky spolok – založený r. 1932

Živena – založená r. 1934

Školstvo

Meštianska škola, založená r. 1926. Jej výstavba bola ukončená r. 1929.

Živnostenská učňovská škola, založená r. 1935. Učňovská škola, zriadená 1. 2. 1957.

Gymnázium, založené r. 1948.

Osobitné odborné učilište, zriadené 1979.

Obchodná akadémia, zriadená 1. 9. 1992.

Roľnícka škola, zriadená 1. 9.1949, 1953 – 1966 Poľnohospodárska majstrovská škola.

Stredné poľnohospodárske učilište, založené 1960.

Stredné odborné učilište strojárske, zriadené 1. 9.1984.

 

Zdravotníctvo

Ústav národného zdravia bol Povereníctvom zdravotníctva zriadený 1. 1. 1948.

Okresný ústav národného zdravia začal činnosť 1.12. 1951. Výstavba ambulantnej časti budovy OÚNZ prebiehala v r. 1955 -1958.

Poliklinika – začala činnosť v novopostavenej budove vo februári 1959. 1. 7. 1959 bolo v novopostavenej budove zriadené detské oddelenie s 21 lôžkami.

Nemocnica – začala činnosť v r. 1964, s kapacitou 197 lôžok. Zriadené boli 4 oddelenia detské, gynekologicko-pôrodnícke, chirurgické a interné.

Tlačiarne

Od r. 1907 tu pracovala tlačiareň Šimona Zauberera, pravdepod. r. 1913 premenovaná na Rakóciho tlačiareň. 1922-37 tlačiareň Bernáta Blayera, od 1938 vd. Blayerovej .

Časopisy

Nová dedina, okresné roľnícke noviny /1953-1959/, Zrkadlo severu – príloha Podtatranských novín /30. 4. 1972 – 31 .4. 1975/, Ľubovnianske noviny /od 31. 4. 1975/.

 

Okresné vlastivedné múzeum – 27. 6. 1953 Rada ONV v S. Ľ. schválila prípravný výbor na založenie OVM a uznesenie zriadiť múzeum na hrade v SĽ, dňom 1. 1. 1954. 19. 5. 1956 bol schválený nový prípravný výbor a organizačné opatrenia pre vytvorenie múzea. Na začiatku bolo umiestnené na námestí v budove č.5, neskôr, od r. 1960 v bývalom provinčnom dome a po rekonštrukcii priestorov na hrade a v podhradí sa r. 1965 presťahovalo do renovovaných priestorov. Prvým riaditeľom bol Andrej Čepišák.

Štátny okresný archív, zriadený na základe vl. nariadenia č. 29/1954 Zb. Okresný archivár bol ustanovený 1. 9. 1955. V rokoch 1960-1968 súčasť ŠOKA Poprad, od 1. 5. 1969 samostatný okresný archív.

 

Pamiatky

Kostol sv. Mikuláša bisk. /rímskokat./, pôvodne ranogotický z obdobia okolo r. 1280, neskôr upravovaný. V 2. pol . 17 . st. pôvodná jednoloďová gotická stavba bola barokovo prestavaná na trojloďovú. Z pôvodnej gotickej stavby sa zachoval lomený víťazsný oblúk, obvodové múry presbytéria, na jeho južnej strane pastofórium s gotickou kovanou mrežou. Koncom 18. st. bola fasáda klasicist. upravená a konc. 19. st. prispôsobená historizujúcemu vkusu.

Do r.1780 bol okolo kostola cintorín.

Hlavný oltár sv. Mikuláša bisk., neskorobarokový, z pol. 18. st., polychrom.   drevorezba. V strede stĺpovej architektúry obraz sv. Mikuláša bisk. /olej na plátne 35Ox170/ z pol. 18. st. Po stranách plastiky dvoch biskupov sv. Štefana a Vavrinca a nad ambitovými dverami plastiky sv. Augustína a sv. Gregora.

Bočný oltár P. Márie Karmelskej, klasicistický z pol. 18. st., polychrom. drevorezba. V strede oltárnej architektúry plastika P. Márie Škapuliarskej z 19. st. Po stranách plastiky sv. Dominika a Karola Boromejského. V strede nadstavca obraz P. Márie Karmelskej /olej na plátne 30×40/.

Bočný oltár Sedembolestnej P. Márie-Piety, barokový z 1. pol. 18. st.. V strede výklenku plastika Piety. Vo vrchole je plastika Vzkrieseného Krista. Nad Pietou je malý erb rodiny Ľubomirských.

Bočný oltár sv. Kríža, zostavený koncom 19. st. z časti pôvodne ranobarokových oltárov. V strede plastika Ukrižovaný s kľačiacou postavou Márie Magdalény /17. st./, v pozadí s vyobrazením mesta a hradu. Po stranách plastiky sv. Ondreja a Ignáca. V strede nadstavca reliéf Obetovanie Izáka zo zač. 18. st., po stranách dvaja anjeli a plastiky sv. Heleny a Barbory. Vo vrchole je plastika Vir dolorum z 1. tretiny 16. st.

Bočný oltár sv. Antona, barokový, z 1. pol. 18. st., polychrom. drevorezba. V strede stĺpovej architektúry obraz sv. Anton zo zač. 20. st. Po stranách plastiky sv. Uršule a Cecílie. V strede nadstavca okrúhla kartuša s obrazom sv. Františka, vo vrchole plastika sv. Ladislava, po stranách 2 plastiky adorujúcich anjelov z 19. st.

Bočný oltár sv. Rodiny, barokový z r. 1730, polychrom. drevorezba. V strede obraz sv. Rodina /olej na dreve 180×110/, nad ním reliéf sv. Michala archanjela s diablom, po stranách plastiky dvoch archanjelov Gabriela a Rafaela. Vo vrchole oltára je gotická socha Madony zo staršieho oltára z obdobia okolo r.1360, známa ako Madona z Ľubovne. Vedľa oltára pri stenách stoja voľne sochy sv. Floriána a Vendelína v rytierskom brnení.

Bočný oltár sv. Anny Metercie, barokový, zo zač. 18. st. V strede oltárnej architektúry reliéf sv. Anny s P. Máriou a Ježiškom. Po stranách plastiky sv. Jozef a Joachim. V nadstavci reliéf Adam a Eva. Vo vrchole plastika Pax vobis z 1. pol. 16. st.

Plastika Kristus na kríži, neskorogotická, z 1. pol. 16 st., polychrom. drevorezba.

Reliéf Zasnúbenie P. Márie, polychrom. drevorezba z r. 1929, od Henrika Pereza zo Sevily.

Kazateľnica, rokoková z 2. pol. 18. st., polychrom. drevorezba. Sediace ženské postavy symbolizujú Vieru, Nádej, Lásku. Na zvukovej doske je alegorická postava Múdrosti.

Krstiteľnica, kamenná, neskorogotická, zo zač. 16. st.

Lavice, drevené, z 1. pol. 19. st.

Mriežka na pastofóriu, gotická, zo 14. st.

Kalich, barokový, z 1. pol. 18. st., pozlatené striebro.

Monštrancia, baroková, z 1. pol. 18. st., pozlátené striebro.

Epitaf Stanislava Piceka, z ružového mramoru, renesančný, z r. 1672.

Doska náhrobná /na sev. fasáde kostola/, renesačná, z r. 1605, kamenná, v strede reliéf Ukrižovanie.

Náhrobné dosky, neskorogotické /3 kusy/: 1.  je z r. 1584 z červeného mramoru na južnej fasáde, 2. zo 16. st. z pieskovca na fasáde sev. kaplnky, 3. zo 16. st. na sev. pilieri.

Meštianske domy na námestí

Terajšie domy na námestí sú pôvodne renesančné, barokovo a klasicisticky upravené. Medzi najpozoruhodnejšie stavby patrí:

Dom č. 12, bývalé sídlo poľských miestodržiteľov. Je to renesančný arkádový dom na pilieroch, postavený r. 1639. V chodbe je zamurovaná mramorová tzv. ruka azylu. V stene oproti fragmentu sa nachádza mramorový erb a tabuľka s nápisom a letopočtom 1639.

Dom č. 1, postavený v 2. tretine 18. st., klasicisticky upravený zač. 19. st. Vo výklenku je soška Madony z 18. st.

Dom č. 5, postavený na starších základoch v 2. pol. 18. st. Rokoková budova bola r. 1910 neorokokovo upravená. Pôsobí secesne.

Z ďalších domov Je pozoruhodný:

Dom č. 2, neskororenesančný, neskôr upravený, v posl. tretine 19. st. prestavaný.

Dom č. 3, rokokovo-klasicistický, z 2. pol. 18. st., neskôr upravovaný.

Dom č. 9, empírový, zo zač. 19. st., postavený na staršom základe.

Dom č. 10, klasicistický, z 2. pol. 18. st., postavený na staršom základe.

Dom č. 11, renesančný arkádový dom, postavený v 1. pol. 17. st., neskôr upravený.

Dom č. 21, z konca 18. st., postavený na starších základoch. V slepom okne na poschodí je maľba sv. Trojice.

Dom č. 22, pôvodne neskororenesančný, v pol. 18. st. prestavaný a barokovo-klasicisticky upravený.

Dom č. 23, klasicistický, postavený r. 1813, nad bránou je meštiansky znak s iniciálkami a letopočtom /1813/.

Starina

Staré a inojazyčné názvy obce: 1352 Stara, 1773 Starina, Starina, 1786 Starina, 18O8 Sztarina, Stariňa, Staryna, 1863 Sztarina, 1907 Poprádófalu, 1920 Starina, maď. Poprádófalu.
Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres  Lipany do  10. 12. 1922, Stará Ľubovňa 1922-1960, 1960-1968 okres Prešov, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 227, 1828 – 394, 1869 – 431, 1880 – 391, 1900 – 337, 1910 – 392, 1921 – 376, 1930 – 401, 1940 – 394, 1948 – 362, 1961 – 321, 1970 – 254, 1980 – 166, 1991 – 119.
1921 – 80+1 d, 376+3 obyv.: 143 čs,  228 r. +3 ro, 3 ž, 2 cudz.; 1 rk, 372 gk, 3 iz.
1991 – 50 d, 119 obyv.: 113 s, 1 u, 5 rs; 5 rk, 107 gk, 1 pr, 6 ne.
Výmera chotára: 915 ha.

Dejiny
Najstaršia správa o obci je z r. 1352, keď kráľ Ľudovít I. daroval zemanovi Václavovi, synovi Pavla z Petrovenca, majetok medzi panstvom Stará Ľubovňa a starinským lesom. V metácii listiny z r. 1366, ktorou kráľ Ľudovít I. dal magistrovi Jakubovi na území panstva Plaveč zalesnené územie na založenie dvoch osád, sa uvádza Starina pod názvom Stará. Západný okraj darovaného majetku susedil s chotárom Stariny. Zo správy vyplýva, že sídlisko jestvovalo už pred r. 1352. Obec jestvovala už pred 14. st. alebo vznikla v  1. pol. 14. st. V písomnostiach z 15. st. sa nevyskytuje. Obyvatelia ju konc. 14., prípadne zač. 15. st. opustili a dedina zanikla. Nové obyvateľstvo so šoltýsom sa tu usadilo až konc. 15. st. R. 1505 tamojší šoltýs predal šoltýstvo novému šoltýsovi. Nová dedina mala od 16. st. názov Starina, odvodený od názvu zaniknutej dediny Stará. Aj nová dedina zostala v 16. st. majetkovou súčasťou panstva Plaveč vo vlastníctve šľachticov Horvátovcov. V r. 1600 malo sídlisko 12 obývaných domov. Konc. 16. st. bola stredne veľkou dedinou. Okrem poddaných rusínskeho pôvodu tu žila aj rodina šoltýsa. R. 1787 mala 34 a r. 1828 53 domov. V 17. st. patrila Berzeviciovcom a Semsejovcom, v 19. st. Salamonovcom. Obyvatelia boli roľníci. V 19. st. mala obec rozsiahle záhrady. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľov nezmenilo. V r. 1938 vznikla v obci ilegálna organizácia KSS na čele s Mikulášom Semančíkom. Viacerí občania boli príslušníkmi partizánskej brigády Gottwald. 14. 10. 1944 obec obsadilo nemecké zákopové vojsko. 19. 1. 1945 prišlo do obce nemecké frontové vojsko. Obec bola oslobodená 24. 1. 1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 29. 1. 1945, predseda Mikuláš Semančík, podpredseda Mikuláš Solotruk, tajomník Ján Murín. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 222 hlasov získala 192, DS 28, Strana práce 1 hlas. V r. 1947 optovali z obce 3 rodiny do ZSSR. JRD, založené 10. 8. 1952 zaniklo 15. 10. 1953, znovuzaložené r. 1975 a pripojené k JRD Údol. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1959/, miestny rozhlas, verejné osvetlenie, postavená budova Jednoty SD /1958/, kultúrny dom /1961/, požiarna zbrojnica /1971/, nové rodinné domy, vodovod, miestne komunikácie, mosty, zregulovaný miestny potok.

Pamiatky

Kostol sv. Michala archanjela /gréckokat/, klasicistický, postavený zač. 19. st., renovovaný  r. 1866,  jedn

Stráňany

Staré a inojazyčné názvy obce: 1343 Polyvark, 1773 Folyvark, Folyvárk, Folwarck, 1786 Folywark, 1808 Folyvárk, Folwark, 1863 Folyvárk, 1873 Folyvark, 1907 Nagymajer,
1920 Foľvark, 1927 Folvark, 1948 Stráňany, maď.Nagymajer.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Spišská Stará Ves do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet obyvateľov: 1787 – 500, 1828 – 748, 1869 – 578, 1880 – 473, 1890 – 486, 1900 – 504, 1910 – 469, 1921 – 474+3, 1930 – 433, 1940 – 549, 1948 – 427, 1961 – 422, 1970 – 369, 1980 – 304, 1991 – 239.
1921 – 102+1 d, 474+3 obyv.: 1 čs , 5 n, 459 r, +3 ro, 7 iná, 2 cudz.;  7 rk, 459 gk, 5 iz, 3 iné.
1991 – 74 d, 239 obyv.: 165 s, 1č, 37 rs, 36 u; 12 rk, 210 gk, 7 pr, 10 ne.

Dejiny
Obec sa spomína r. 1343. V metácii listiny z r. 1567 poľského starostu spišského zálohu je uvedená ako osada Folwarska, ktorá nepatrila k poľskému zálohu. Neskôr bola nazývaná Folvark. Svoje pomenovanie dostala od tu jestvujúceho staršieho majera / folvark= majer/. Pôvodne bola majetkom Nedeckého panstva. R. 1589 ju od Alberta Laského kúpili Horvátovovci-Paločajovci. Koncom 17. st. ju dal Imrich Tokoly do zálohu biskupovi Ladislavovi Matiašovskému. R. 1787 mala 68 a r. 1828 103 domov. V r. 1849 cez obec prechádzalo ruské vojsko. Koncom r. 1918 obec obsadilo poľské vojsko. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, drotárstvom a prácou v lesoch. Po r. 1918 ostali pri tradičných zamestnaniach. Pred napadnutím Poľska  prišlo do obce slovenské vojsko. Počas SNP obyvatelia podporovali partizánov pôsobiacich na okolí. Obec bola oslobodená 25. 1. 1945. Po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 317 hlasov získala 173, DS 128, Strana slobody 8 hlasov. V r. 1947 optovalo do ZSSR 63 občanov. JRD, založené r. 1972, bolo pripojené k JRD Kamienka. Po 2. svetovej vojne bol v obci zavedený telefón /1954/, elektrická sieť /1956/, verejné osvetlenie /1965/, miestny rozhlas /1967/ a postavené nové rodinné domy, budova Jednoty SD /1957/ a MNV /1972/, požiarna zbrojnica /1971/, kultúrny dom /1974/, materská škola /1979/, miestne komunikácie, mosty, kaplnka na cintoríne /1992/, objekty JRD a ďalšie stavby.

Pamiatky

Kostol P. Márie /gréckokat./, klasicistický, postavený r. 1857, jednoloďový, s oblým uzáverom pozdĺžneho priestoru. Vnútorné zariadenie je z 20. st.

Sulín

Obec vznikla r. 1960 zlúčením Malého a Veľkého Sulína.

Malý Sulín

Staré a inojazyčné názvy obce:

1600 Zulin /Noua villa/, 1773 Sulín, 1786 Sulin, 1808 Szulin, 1863 Palocsaszulin, 1882 Palocsaszulin, Sárosszulin, 1888 Szulin, 1920 Sulín, 1927 Malý Sulín, 1945 Malý Sulín, maď. Szulin.

Veľký Sulín

1306 Edusturnya, 1773 Sulín, 1786 Sulin, 1808 Szulin, Sulín, 1892 Szulin, 1888 Szepesszulin, 1907 Nagyszulin, 1927 Veľký Sulín, maď. Szulin, Nagyszulin.

Administratívne začlenenie:

Župa  Šarišská  /M. Sulín/  a  Spišská  /V. Sulín/, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa 1922-1960 , Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Časti obce: Závodie.

Miestne časti:

Doščana, Malý Sulín, Sulinský prameň, Štrbovka, Veľký Sulín.

Počet obyvateľov:

Malý Sulín

1787 – 136, 1828 – 217, 1869 – 263, 1880 – 278, 1890 – 268, 1900 – 344, 1910 – 289, 1921 – 282, 1930 – 267, 1940 – 306, 1948 – 251.

1921 – 60 d, 282 obyv.: 161 čs , 1 n, 110 r, 7 ž, 1 iná, 2 cudz.; 7 rk, 268 gk, 7 iz.

Veľký Sulín

1828 – 735, 1869 – 741, 1880 – 786, 1890 – 780, 1900 – 713, 1910 – 607, 1921 – 549, 1930 – 608,1940 – 729, 1948 – 635.

1921 – 119 d, V. Sulín 113 d, Doščana 4 d, Ščerbovka 2 d,  549 obyv.: 538 čs,8 iná, 3 cudz.; 9 rk, 529 gk, 5 iz, 6 iné.

Sulín

1961 – 787, 1970 – 704, 1980 – 533, 1991 – 472.

1991 – 103 d, 472 obyv.:  461 s, 8 rs,3 u; 21 rk, 432 gk, 19 ne.

Výmera chotára: 2017 ha.

Dejiny

Malý Sulín

Prvá správa o obci je z r. 1600. Vtedy bola novou,  ešte nezdanenou dedinou, kvalifikovanou ako Zulin, Noua villa. Miestni obyvatelia ešte neboli povinní platiť daň kráľovi. Bola majetkovou súčasťou panstva Plaveč a vo vlastníctve šľachticov Horvátovcov, ktorí dedinu založili konc. 16. st. v susedstve Veľkého Sulína. Prvé domácnosti kopaničiarov sa tu usadzovali v 80.-90. rokoch 16. st. Obec patrila k najmladším dedinám v okolí. R. 1600 malo sídlisko asi 10 poddanských domov. R. 1787 mala obec 22 a r. 1828 27 domov. R. 1882 sa poddaní vzbúrili proti robotám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Po r. 1918 zamestnanie obyvateľstva sa nezmenilo. Obec bola oslobodená 24. 1. 1945. 29. 1. 1945 bol utvorený revolučný národný výbor – predseda Ján Gbur, podpredseda Michal Dvorožňák, tajomník Michal Kuča. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Zo 143 hlasov získala 89, DS 48. V r. 1947 optovalo z obce 7 rodín do ZSSR.

Veľký Sulín

Obec sa spomína r. 1306. Založená bola na zákupnom práve na území Ľubovnianskeho panstva. Spomína sa aj v listine z r. 1338 ako villa Zolonk. Pri udelení mestských výsad Starej Ľubovni r. 1364 boli vyznačené aj jej hranice, na ktorých sa uvádza aj potok Sulín. Osada sa vytvorila pri Sulínskom potoku. R. 1412-1772 bola spolu so 16 spišskými mestami ako súčasť Ľubovnianskeho panstva zálohovaná Poľsku. V r. 1616 sa nazývala novou osadou, v ktorej bolo 7 zárubkov. Podľa Inventára Spišského starostovstva z r.  1758 mala 11 zárubkov. R. 1828 mala 101 domov, osada Štrbovka 1 dom a 6 obyvateľov, Doščana 2 domy a 24 obyvateľov a Závodie 16 domov a 133 obyvateľov. R. 1891 pracovala v obci skláreň na výrobu fliaš. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pracovali v lesoch, mnohí sa vysťahovali. V obci bol vodný mlyn a píla. V 2. svetovej vojne obyvatelia podporovali na okolí operujúce partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 24. 1. 1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 1. 2. 1945 – predseda Ján Hriňák, podpredseda Ján Fiľák, tajomník Andrej Lipčák. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS.  Z 303 hlasov získala 175, KSS 122, Strana práce 3 hlasy. V r. 1947 optovalo z obce 6 rodín do ZSSR.

Po oslobodení bola v Sulíne zavedená elektrická sieti /1960/, miestny rozhlas /1962/, verejné osvetlenie /1971/, postavené nové rodinné domy, škola /1959/, budova Jednoty SD /V. Sulín 1965, M. Sulín 1972/, vodovod /V. Sulín 1970, M. Sulín 1993, Závodie 1987/, požiarna zbrojnica /1971/, budova MNV /1971/, dom kultúry /M. Sulín 1972, Závodie 1976/, príjazdová cesta do obce, miestne komunikácie, televízny vykrývač /1976/, zrekonštruovaný a obnovený prameň Sulínka /1979/, objekty JRD a ďalšie stavby. JRD bolo založené r. 1979.

Pamiatky

Kostol sv. Michala archanjela /gréckokat./, neoklasicistický, postavený r.1879, jednoloďový, s rovným uzáverom presbytéria a s rovným stropom. Veža s barokovou baňou.

Ikonostas a oltár, z r. okolo 1837 a 1896, drevená trojradová architektúra s cárskymi dverami a spodnými obrazmi od Jána Bogdanského z Dobromilu z r. 1896.

Osobnosti

Július Stavrovský – Popradov /18. 1. 1850 Sulín – 17. 3. 1899 Čertižné/, spisovateľ, publi

Údol

Staré a inojazyčné názvy obce: 1427 Wyak, 1773, 1786 Ujlak, 1808 Ujak, Ujach,1863 Ujlak, 1888 Uják, 1907 Sárosújlak, 1948 Údol, maď. Sárosújlak.

Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10. 12. 1922, Sabinov do 1948, Stará Ľubovňa 1948-1960, Prešov 1960-1968 , od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Miestne časti: Majer, Poza most.

Počet obyvateľov: 1787 – 416, 1828 – 663, 1869 – 718, 1880 – 680, 1890 – 685, 1900 – 666, 1910 – 490, 1921 – 524, 1930 – 524, 1940 – 591, 1948 – 529, 1961 – 526, 1970 – 574, 1980 – 569, 1991 – 496.

1921 – 136 d, 524 obyv.: 27 čs, 474 r, 23 cudz.; 16 rk, 508 gk,

1991 – 136 d, 496 obyv.: 348 s, 1 č, 80 rs, 66 u, 1 iná; 14 rk, 379 gk, 41 pr, 10 bv, 52 ne.

Výmera chotára: 1316 ha.

 

Dejiny

Prvá správa o obci je z listiny z r. 1349 v súvislosti s predajom šoltýstva, keď Michal, syn Fabiána, dovtedajší tamojší šoltýs, predal miestne šoltýstvo, ktoré predtým odkúpil od istého Mikuláša, dvom spišským mešťanom. K šoltýstvu patril lán pozemkov, pivovar a mlyn. Dedina jestvovala dve-tri desaťročia pred r. 1349. Založili ju usadlíci so šoltýsom podľa zákupného práva na majetku panstva Plaveč konc. 13. pripadne zač. 14. st. Dedina bola majetkovou súčasťou hradného panstva Plaveč nepretržite v 14. – 16. st.. V písomnostiach 14.-16. st. sa vyskytuje pod názvom Ujlak. Bol to slovakizovaný tvar pôvodného maďarského názvu Ujlak zloženého zo slov uj=nový a lak=bydlisko, osada. Maďarský názov zaviedli feudálni páni dediny a panstva Plaveč. R. 1427 je doložený v portálnom súpise Šarišskej stolice pod menom Wyak. Vtedy boli ujacké domácnosti zdanené daňou kráľovi od 32 port, takže Ujak bol veľkou dedinou. Jeho právnu pertinenciu potvrdil šoltýs r.1567. Neskôr sa sedliaci postupne odsťahovali a sídlisko zaniklo. V písomnostiach o plavečskom panstve z 2. pol. 15. a zač. 16. st. sa dedina nevyskytuje. Nové sídlisko založili rusínski usadlíci so šoltýsom v 20.-30. rokoch 16. st. R. 1600 sídlisko pozostávalo zo 17 obývaných poddanských domov a domu šoltýsa. V obnovenej dedine v 2. pol. 16.s t. pribudli nové sedliacke domácnosti a domy. Konc. 16. st. bola stredne veľkou dedinou, v ktorej okrem rodiny šoltýsa žilo najmä poddanské obyvateľstvo rusínskeho pôvodu. R. 1755 obec vyhorela. V r. 1787 mala 61 a r. 1828 88 domov. R. 1867 obec postihla epidémia cholery. Po vyhlásení ČSR došlo v obci k revolte proti predstaviteľom starého režimu, pri ktorej bol vyrabovaný obchod a krčma. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, sezónne prácou v lesoch. Za l. ČSR mnohí obyvatelia emigrovali za prácou do USA a Kanady. Počas 2. sv. vojny obyvateľstvo podporovalo partizánske skupiny a viacerí občania sa zapojili do SNP. Obec bola oslobodená 23. 1. 1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 25. 1.1945 – predseda Peter Harvan, tajomník Štefan Ščerbák. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS. Z 303 hlasov získala 195, DS 106, Strana práce 1, Strana slobody 1 hlas. V r. 1947 optovalo z obce 17 rodín do ZSSR. JRD bolo založené r. 1950, v r. 1971 zlúčené s JRD Hajtovka. Po oslobodení bola obec elektrifikovaná /1954/, postavená budova Jednoty  SD /1953/, kultúrny  dom /1977/, miestne  komunikácie, nové rodinné domy, škola  /1977/, objekty JRD,  miestny rozhlas, futbalové ihrisko  /1990/, tenisové dvorce /1992/, vodovod  /1994/ a ďalšie stavby.

 

Pamiatky

Kostol sv. Demetra martýra /gréckokat./, postavený r. 1866, opravený r. 1888 a 1943, klasicistický, jednoloďový, s polkruhovým uzáverom presbytéria. Vnútorné zariadenie z r. 1888.

Krstiteľnica – kalichovitého tvaru, kamenná s nápisom, je z r. 1656.

Kalich – barokový, z r. 1773, pozlátené striebro.

 

Osobnosti

Irena Nevická /10.12.1886 Zbudská Belá – nov. 1966 Prešov/, spisovateľka , kultúrno-osvetová pracovníčka, organizátorka ženského hnutia medzi ukrajinským obyvateľstvom, redaktorka Slovo národa.

Vislanka

Staré a inojazyčné názvy obce: 1773 Wizranka, 1920 Vyslanka, 1927 Vislanka.

Administratívne začlenenie: Župa Šarišská, Košická 1923-1928, Šarišsko-zemplínska 1940-1945, okres Lipany do 10. 12. 1922, Sabinov 1922-1960, Prešov 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Miestne časti: Do uličky, Kovaľov výhon.

Počet obyvateľov: 1789 – 180, 1828 – 413, 1869 – 356, 1880 – 374, 1890 – 329, 1900 – 334, 1910 – 357, 1921 – 323, 1930 – 342, 1940 – 400, 1948 – 404, 1961 – 460, 1970 – 439, 1980 – 382, 1991 – 315.

1921 – 63 d, 323 obyv.: 240 čs, 63 r, 13 ž, 6 iná, 1 cudz.; 12 rk, 298 gk, 13 iz.

1991 – 82 d, 315 obyv.: 315 s; 27 rk, 267 gk, 1 pr, 2 bv, 18 ne.

Výmera chotára: 425 ha.

 

Dejiny

Najstaršia správa  o obci je  z r. 1595, keď šarišský  zeman Michal Kelemeši v r. 1596 protestoval proti Gašparovi Farkašovi zo Skároša  kvôli  činnosti  poddaných  z Vislanky  v  r. 1595. Z  toho je zrejmé, že sídlisko  jestvovalo  už  pred  r. 1595. V písomnostiach z konca 16. a zač. 17. st, sa vyskytuje pod názvom Wyzranka. Sídlisko pravdepodobne  založili  usadlíci  so šoltýsom v poslednej štvrtine 16. st. V r. 1600 prvýkrát zdanili tamojšie sedliacke, prípadne valaské  domácnosti daňou  kráľovi. V sídlisku  bolo 13  obývaných poddanských domov a zaiste aj  dom šoltýsa. Sídlisko  sa pomerne rýchlo   rozrástlo  na   stredne  veľkú   dedinu, ktorá  patrila Dežofiovcom, Farkašovcom a Berzeviciovcom. R. 1789 mala 30 a v r. 1828 55 domov. Obyvatelia boli roľníci, zaoberali sa chovom dobytka. Po r. 1918 sa zamestnanie obyvateľstva nezmenilo. Obec bola oslobodená 22. 1. 1945. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 209 hlasov získala 163, DS 42, Strana práce 1, Strana slobody 1 hlas. V r. 1947 z obce optovalo 11 rodín a 3 občania do ZSSR. Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón, elektrická sieť /1960/, verejné osvetlenie /1960/, postavená budova Jednoty SD /1967/, kultúrny dom a budova MNV /1973/, miestny rozhlas /1975/, športový štadión /1985/, miestne komunikácie a uskutočnená regulácia potoka /1991/, JRD, založené r. 1975, bolo pripojené k JRD Ľubotín.

 

Pamiatky

Kostol sv. Kozmu a Damiána /gréckokat,/, neskoroklasicistický, postavený r. 1842, obnovený r. 1911, jednoloďový, s oblým presbytériom a do štítového priečelia vstavanou vežou. Na veži je štukový obrazec s letopočtami 1842-1911. Vnútorné zariadenie je zo zač. 20. st.

Veľká Lesná

Staré a inojazyčné názvy obce: /1235-1270/ 1338 Richwald, 1329 Ryguald, 1773 Richwald, Rechwaldt, 1786 Richwald, Rechwald, 1808 Richvald, Reichwald, 1863 Richwald, 1873 Richvald, 1895 Richvald, 1898 Richwald, 1907 Kristályfalu, 1920 Richvald, 1927 Rychvald, 1948 Veľká Lesná, maď. Richwald, Kristályfalu, nem. Richwald.

Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Spišská Stará Ves do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.

Miestne časti: Dox, Hranica, Kaminec, Kocizámok, Krišákov mlyn, Krivula, Ku Kičinke, Na Cibulovke, Podhora, Podrina, Prečivo, Vysranka, Zadok.

Počet obyvateľov: 1787 – 737, 1828 – 932, 1869 – 722, 1880 – 767, 1890 – 688, 1900 – 675, 1910 – 576, 1921 – 476, 1930 – 475, 1940 – 587, 1948 – 610, 1961 – 568, 1970 – 494, 1980 – 462, 1991 – 384.

1921 – 143 d, 476 obyv.: 45O čs, 1 m, 11 n, 14 cudz.; 466  rk, 3 gk ,7  iz.

1991 – 92 d, 384 obyv.: 381 s, 3 č;  375 rk, 9 ne.

Výmera chotára: 2428 ha.

 

Dejiny

Obec sa prvýkrát spomína v majetkoprávnych listinách šľachticov z Hrhova r. 1323 pod názvom Richvald. Obec na predtým osídlenom území založili Gorgejovci. V 14. st. sa polovica obce dostala do majetku krakovskej rodiny Waldorff, pravdepodobne na základe príbuzenských vzťahov so šľachticmi z Hrhova. R. 1403 ju Pavol Waldorff testamentom poručil lechnickému kláštoru. Druhú polovicu r. 1507 kúpilo červenokláštorské panstvo od Švábyjovcov. Podľa súpisu domov Spišskej stolice z r. 1598 mala 27 domov. Vo feudálnom svete si obec vyslúžila povesť zbojníckej dediny. Podľa tradície bola prvou obcou na Spiši, kde pestovali zemiaky. R. 1787 mala 99 a r. 1828 129 domov. V 18. st. patrila kamaldulským rehoľníkom z Červeného kláštora, neskôr rodine Matiašovskovcov a Almášiovcov. Konc. 18. st. bola v obci sklárska huta. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, pastierstvom a drevorubačstvom. R. 1831 obec postihla cholerová epidémia, na následky ktorej do októbra 1831 zomrelo 58 osôb. V r. 1880-90 sa mnoho ľudí z obce vysťahovalo. 20. 12. 1918 obec obsadilo poľské vojsko, ktoré tu zotrvalo až do 14. 1. 1919. Po r. 1918 obyvatelia pracovali v poľnohospodárstve a v lesoch. 15. 4. 1919 bolo v obci založené Potravné družstvo Richvaldu a okolia. Malo 40 členov. 20. 4. 1951 bolo s 85 členmi začlenené do Jednoty Stará Ľubovňa. 1. 9. 1939 pri nemeckom ťažení do Poľska prišlo do obce nemecké vojsko. Počas SNP v okolí obce operovali partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 27. 1. 1945. V ten deň bol utvorený revolučný národný výbor, jeho predsedom sa stal Vavrinec Duda. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, z 294 hlasov získala 271, KSS 20, Strana práce 1 hlas. Po r. 1945 obec hospodársky a kultúrne vzrástla. Po r. 1945 bol v obci zavedený telefón, elektrická sieť /1954/, autobusová doprava /1956/, verejné osvetlenie /1968/, miestny rozhlas /1973/, vodovod /1971/, postavené nové rodinné domy, požiarna zbrojnica /1969/, budova MNV /1969/, kultúrny dom /1978/, miestne komunikácie, mosty a ďalšie stavby.

 

Pamiatky

Kostol sv. Jána Krstiteľa zo zač. 14. st., ranogotický, barokovo upravovaný v 17. a 18. st., jednoloďový so štvorcovým presbyteriom. Na severnej strane presbytéria je gotické pastofórium s kovanou gotickou mrežou a archaickým reliéfom hlavy Krista, pri ňom neskorogotický portál s oslím chrbtom a trojlístkovým kvetom. V gotickom lomenom víťaznom oblúku sú ranorenesančné nástenné maľby zo zač. 16. st. Na južnej strane lode je gotický portál, nad ktorým sú zvyšky nástenných malieb s nápisom zo 16. st. Predstavaná veža má gotický portál.

Obraz sv. Šebastián, závesný, z r. 1564, temp. na dreve /86×54/.

Obraz Kristus na kríži s Máriou Magdalénou, závesný, z konca 18. st., olej na plátne /151×82/.

Obraz sv. Florián, závesný, zo 17. st., olej na plátne /97×60/.

Kalich, gotický, zo 16. st., pozlátené striebro, tepaný.

Pacifikál, z konca 18. st., strieborný, tepaný.

Zvon, renesančný, z r.1596, s reliéfnym rastlinným dekorom a nápisom.

Veľký Lipník

Staré a inojazyčné názvy obce: 1338 Fellyupnik, 1315 Lypnice, 1330 Lupnyk, 1338 Fel Lwpnyk, Olupnyk, 0lupnuk, Wylupnuk, 1396  Lyndoua, Lyndnou, 1773  Lipnik, 1786  Lipnik,

1808  Lipnik, Laupnik, 1863 Nagylipnik, 1907 Nagyhársas, 1920 Veľký Lipník, maď. Nagyhársas.

Administratívne začlenenie: Župa  Spišská, Podtatranská   1923-1928, Tatranská  1940-1945, okres Spišská Stará  Ves do 1960, Poprad  1960-1968, od 1968 okres  Stará Ľubovňa.

Miestne časti: Bočkajovský kút, Kúty, Poľanky, Šoltýsa.

Počet obyvateľov: 1787 – 1005, 1828 – 1428, 1869 – 1090, 1880 – 965, 1890 – 991, 1900 – 893, 1910 – 844, 1921 – 909+9, 1930 – 829, 1940 – 985, 1948 – 872, 1961 – 900, 1978 – 948, 1980 – 942, 1991 – 969.

1921 – 214+2 d, V. Lipník 200 d,Šoltýsa 11 d, majer 2 d, 909+9 obyv.: 27 čs, 5 m, 17 n, 838 r+9 ro, 9 ž, 5 iná, 8 cudz; 44 rk, 841 gk, 3 ea, 18 iz, 3 iné.

1991 – 245 d, 969 obyv.: 940 s, 1 č, 1 m, 1 p, 23 rs, 2 u, 1 iná; 94 rk, 680 gk, 36 pr, 1 ev, 33 bv, 125 ne.

Výmera chotára: 2753 ha.

 

Dejiny

Prvýkrát doložená správa o osade je z r. 1330 v majetkovoprávnych listinách šľachticov z Hrhova. Obec vznikla na základe donácie z r. 1314 na území neosídleného lesa Lypnicze, ktoré dostala šľachtická rodina z Hrhova. Karol Róbert ju daroval Júliusovi Gorgejimu. Založená bola na zákupnom práve. Obec sa rýchlo rozvíja­la a čoskoro rozdelila. V rokoch 1334-1338 sa uvádza ako Starý /Veľký/ a Nový /Malý / Lipník /Olupriuk et Wylupnuk/. Do 16. st. ju dosídlili valaskou kolonizáciou. Podľa súpisu domov Spišskej stolice z r. 1598 mala 17 domov. V 17. st. ju zálohovali Krištofovi Matiašovskému zo Slovenskej Vsi. Neskôr bola vlastníctvom rodiny Paločajovcov – Horvátovcov. R. 1787 mala 142 a r. 1822 199 domov. V 18. st. patrila Spišskej kapitule. R. 1831 obec postihla cholerová epidémia. V r. 1880-1890 sa mnohí vysťahovali. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, drevorubačstvom, tkali plátno. R. 1892 bola už v obci píla a vápencová baňa na výrobu vápna. 2. 9. 1917 bolo založené Spotrebné a predajné družstvo vo Veľkom Lipníku a okolí. Malo 136 členov. Zlikvidované bolo 25. 11. 1928. Poľnohospodársky ráz si obec zachovala aj po r. 1918. V obci boli 3 mlyny. Počas SNP obyvatelia podporovali na okolí pôsobiace partizánske skupiny, medzi nimi brigádu Čapajev pod velením Savelija Franceviča Lesnikovského. Obec bola oslobodená 25. 1. 1945. Ihneď po oslobodení bol utvorený revolučný národný výbor na cele s Michalom Poradom. Vo voľbách 1946 zvíťazila KSS, z 588 hlasov získala 389, DS 183, Strana práce 5, Strana slobody 2 hlasy. Po r. 1945 bola v obci zavedená elektrická sieť /1955/, miestny rozhlas /1958/, verejné osvetlenie /1958/, vodovod /1982/ a postavené nové rodinné domy, požiarna zbrojnica /1954/, škola /1963/, budova Jednoty SD /1969/, kultúrny dom a budova MNV /1975/, obchodný dom /1991/, obvodné zdravotné stredisko /1981/, objekty JRD, miestne komunikácie, mosty, chodníky, pekáreň /1992/, zregulovaný potok Lipničanka. JRD bolo založené v r. 1982.

 

Pamiatky

Kostol sv. Michala archanjela /gréckokat./, barokovo-klasicistický, postavený r. 1794, obnovený r. 1930, jednoloďový, s oblým uzáverom presbytéria. Veža má terčíkovú rímsu, na ktorú dosadá baroková baňa staroruského typu. Na vyčnievajúcich bokoch oktogonálnej lode a na streche presbytéria sú malé barokové strešné vežičky. Hlavný oltár s veľkým ikonostasom, neobarokový, je zo zač. 20. st.

Kazateľnica – rokoková, z pol. 18. st., murovaná, s trojdielnym parapetom.

Zvon, z r. 1790, zdobený reliéfnym dekorom festónov a nápisom.

 

Osobnosti

Michal /Metod/ Millý /11. 8. 1883 Bardejov – 3. 10. 1966 Michalovce/, gréckokat. farár v Jakubanoch /1925-1928/, vo V. Lipníku /1928-50/, 1953  archimandrita a  pomocný biskup, od  1954 pravoslávny biskup v Michalovciach, námestník metropolitu  pražského, organizátor mierového  hnutia duchovenstva,  usiloval sa  o rozvoj  cirk. ukraj. školstva a spojenie gréckokat . cirkvi s pravoslávnou.

Vyšné Ružbachy

Staré a inojazyčné názvy obce: 1329 Nova Rusunbach, 1408 Nova Rausenbach, 1786 Ruszbach, Ober-Rauschenbach, 1808 Felso-Ruszbach, Ober-Rauschenbach, Horné Rusbachy, Drusbachy, 1863 Felsorusbach, 1873 Felsorusbach, 1907 Felsozúgó, 1920 Vyšné Ružbachy, Vyšné Družbachy, 1927 Vyšné Ružbachy, maď. Felsoruzsbach, Felsozúgó, nem. Ober-Rauschenbach.
Administratívne začlenenie: Župa Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Miestne časti: Na Hrbku, Pod Červenou horou, Pri cigánoch, Pri Lázni
Počet obyvateľov: 1828 – 1022, 1869 – 915, 1880 – 897, 1890 – 810, 1900 – 723, 1910 – 735, 1921 – 628, 1930 – 739, 1940 – 811, 1948 – 1063, 1961 – 949, 1970 – 1060, 1980 – 1047, 1991 – 1104.
1921 – 173 d, 628 obyv.: 611 čs, 11 n, 6 cudz.; 608 rk, 6 gk, 7 ea, 7 iz.
1991 – 222 d, 1104 obyv.: 1092 s, 1 č, 2 mo, 1 m, 1 n, 2 p, 2 ro, 1 rs, 2 u; 1004 rk, 15 gk, 2 ev, 12 bv, 2 iné, 69 ne.
Výmera chotára: 1797 ha.

Dejiny

Obec vznikla zač. 14. st. na majetku Nižných Ružbách. Založili ju na zákupnom práve šoltýsi z Nižných /Starých/ Ružbách. Najstaršia správa o obci je v listine Spišskej kapituly z r. 1329, ktorou šoltýs Henrich, manžel Hildegundy /sestry podolínskeho soltýsa/, predáva túto škultéciu s polovicou mlyna, pivovaru, s dvoma slobodnými lánmi a jednou kúriou novému šoltýsovi. Patrila Podolínskemu panstvu. Uvádza sa aj v prvom variante súdobého odpisu listiny Žigmunda z r.1408 ako majetok ľubovnianskeho hradného panstva. V r. 1412-1772 bola v zálohu Poľsku. Ďalší predaj tejto škultécie sa uskutočnil r. 1437. R. 1564 mala 17 sedliakov. Za Jozefa II. obec dosídlilo 5 rodín z Nemecka. R. 1828 mala 142 domov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, plátenníctvom a prácou v lome na travertín. R. 1646 bola tu založená papiereň, ktorá pracovala do 19. st. R. 1900 založili v obci Potravné družstvo, ktoré 25. 5. 1952 bolo začlenené do Jednoty OSD. Po r. 1918 viacerí obyvatelia sa vysťahovali do cudziny. V obci boli 2 mlyny a miestna elektráreň, ktorá zanikla r. 1934. Počas SNP na okolí obce operovali partizánske skupiny. Obec bola oslobodená 25. 1. 1945. Revolučný národný výbor bol utvorený 30. 1. 1945 – predseda Štefan Leščinský. Vo voľbách 1946 zvíťazila DS, zo 471 hlasov získala 431, KSS 14, Strana práce 3, Strana slobody 23 hlasov. JRD bolo založené 19. 9. 1972. Po r. 1945 obec hospodársky a kultúrne vzrástla. Po oslobodení bola v obci zavedená elektrická sieť /1946/, miestny rozhlas /1956/, autobusová doprava /1950/, futbalové ihrisko /1959/, požiarna zbrojnica /1959/, areál medzinárodného sochárskeho sympózia /1964/, televízny vykrývač /1966/, autopark /1967/, školiace stredisko /1986/, budova Jednoty SD /1988/, bytové jednotky /1989 a 1993/, škola /1994/, objekty JRD, miestne komunikácie, lyžiarske vleky /1980/, uskutočnená plynofikácia obce /1994/.

Pamiatky

Kostol  Očisťovania  P. Márie  /rímskokat./, postavený  v  2.  pol. 17. st., barokový,  priečelie  klasicisticky  upravené v  1. pol. 19. st., jednoloďový s  rovným uzáverom presbytéria  a predstavanou vežou.

Bočný  oltár Srdca  Ježišovho, neskorobarokový, z  pol. 18. st., polychrómovaná drevorezba.

Bočný  oltár  Korunovania  P. Márie, ranobarokový, z konca 17. st. , s rokokovým obrazom  Korunovania P. Márie, z  obdobia okolo r. 1740, polychrómovaná drevorezba. Na bokoch plastiky anjelov. Kazateľnica, barokovo-klasicistická   z  pol. 18. st., polychrómovaná drevorezba.

Obraz Obetovanie Krista v chráme, z r. 1876, od W. Eljasza z Krakova, olej na plátne /280×120/.

Kalichy : Neskorogotický zo 16. st., pozlátené striebro. Renesančný z r. 1639, pozlátené striebro a kalich renesančný z r. 1644, pozlátené striebro.

Kaštieľ s barokový, zo 17. st

Osobnosti:

Ignác Kojda, kaplán vo V. Ružbachoch, pozri Kolačkov.

Kúpele Vyšné Ružbachy

História kúpeľov začína v 15. st. Kúpele prvý opísal kráľovský radca a prefekt Šarišského hradu Juraj Wernher vo svojej rozprave “O podivuhodných vodách Uhorska” /1549/. Prvý rozvoj kúpeľov spadá do obdobia panstva rodiny Ľubomirskovcov. Výstavbu začal Šebastián Ľubomirski, ktorý r. 1591 prevzal po Gašparovi Maciejevskom správu Spišského starostva, ku ktorému patrilo aj územie ružbašských kúpeľov. Liečivé účinky prameňov opísal poľský učenec Ján Inocent Petrici v knihe O wodach v Družbachu i Lackovej, vydanej v Krakove r. 1635. R. 1720 sa kúpele spomínajú v Kežmarskej kronike. Liečivé účinky prameňov a indikáciu opísal vo svojej knižke Notitia indolis et usus medici scaturiginum Rusbachiensum r.1778 Samuel Hambach, vrchný fyzik 16. spišských miest, ktorý kúpele prehlásil za perlu Spiša. O rok neskôr opísal kúpele známy verejný činiteľ a znalec ružbašských prameňov Samuel Augustíni ab Hortis, ev. farár zo Spišskej Soboty. Za Stanislava Ľubomirského boli v činnosti dva pramene: prvý – hlavný, nazývaný prameňom Ľubomirského a druhý nazývaný Fons sanctus alebo Silvestris. Po vymretí rodiny Ľubomirskovcov kúpele začali upadať. Po smrti Teodora Konštantína Ľubomirského r. 1745 pripadli ako súčasť spišského starostva Márii Jozefe, manželke poľského kráľa Augusta III. Po jej smrti získal r. 1757 spišské starostovstvo, a s ním aj V. Ružbachy, gróf Henrik Bruhl. Keď r. 1772 Poľsko vrátilo zálohované spišské mestá Uhorsku, kúpele sa dostali pod správu kráľovskej komory, ktorá kúpele zanedbávala, takže po krátkom oživení začali opäť upadať. Preto budínska kráľovská komora bola nútená neproduktívne kúpele odpredať. Kúpele však veľmi schátrali. Obdobie renesancie kúpeľov začalo r. 1825. Vtedy ich získal do vlastníctva šľachticEugen Emmerich Jóny, ktorý spustnuté kúpele začal obnovovať. Postavil nový kúpeľný dom s jedálňou, v lese dal vybudovať malý bazén – zrkadlisko a upravil okolie kúpeľov. Oživenie kúpeľov však nemalo dlhšie trvanie. Dedičia Jónyho sa o zveľadenie kúpeľov nestarali, kúpele opäť upadli. Posledný potomok rodiny Teodor Jóny sa o kúpele nezaujímal. Kúpele daroval kežmarskému dištriktuálnemu lýceu. Patronát lýcea však neusporiadaný majetok so súhlasom T. Jónyho rozhodol r. 1860 odpredať. Kúpele do r. 1882 chátrali. Vtedy ich za 100 000  zlatých Guldov odkúpil poľský gróf Andej Zamojski. Po jeho smrti ujal sa jeho majetkov, medzi ktoré patrili aj kúpele V. Ružbachy, jeho mladší syn Ján, ktorý o kúpele prejavil mimoriadny záujem. Podľa návrhu Oskara Zubera dal r. 1923 postaviť veľké termálne kúpalisko, najväčšie na Slovensku  21 m široké, 33, 30 m dlhé a na najhlbšom mieste 2,4 m hlboké/. Po jeho smrti r. 1927 zdedil kúpele najmladší syn Ján s manželkou Izabelou de Bourbon, neterou španielskeho kráľa Alfonza. Nový majiteľ pokračoval v otcovom diele. Podľa plánov výstavby v r.1930-1931 navŕtali v hĺbke 208 m nový prameň Izabela s teplotou asi 22 stupňov Celzia, ktorý stačil zásobovať kúpalisko a balneoterapiu v štrandovom kúpeľnom dome. Na stravovanie dal gróf postaviť modernú reštauráciu s jedálňou zaujímavo riešenú na travertínovej kope v biedermeierovom slohu, neskôr čiastočne pozmenenom, tzv. Biely dom, ktorý pôvodne navrhol architekt Kesselbauer z Levoče. Plány a výstavbu uskutočnil Ing. Jozef Kováč. Hospodárska kríza v r. 1929-1934 zhoršila aj hospodársku situáciu grófa J. Zamojského, ktorý patril medzi najbohatších statkárov na Spiši. Majiteľ sa zadĺžil a požiadal Krajský súd o moratórium. Kúpele do jari 1936 boli pod vnútenou správou. Následky krízy ochromili investičnú činnosť Zamojského natoľko, že na ďalšie zveľadenie kúpeľov už nepomýšľal. Po 2. sv. vojne boli kúpele dané pod národnú správu a 1. 1. 1948 znárodnené. Kúpele spravoval podnik Československé štátne kúpele a žriedla. Po znárodnení zdravotná správa sa usilovala premeniť kúpele na významné liečebné zdravotnícke zariadenie. Od r. 1952 do r. 1956 boli kúpele v správe ROH, od 1. 1. 1957 v správe Štátnych kúpeľov a žriediel.

Hlavná indikácia v kúpeľoch je liečenie neuróz a psychóz v štádiu remisií a chronických ochorení spôsobených olovom, ortuťou, benzénom, sírouhlíkom a halogenizovanými uhľovodíkmi. Liečenie sa uskutočňuje vodoliečbou, doplnenou elektroliečbou, liečebným telocvikom, medikamentóznou liečbou a diétnym stravovaním. Pitná liečba pri niektorých vedľajších indikáciách sa robí pitím minerálnych vôd z prameňov Svätený I. a Svätený II.. V r. 1989 bol postavený nový liečebný dom Travertín a v r. 1990 liečebný dom Balneoterapia.