|
|
|
|
Podolínec
Staré
a inojazyčné názvy obce:
1244
Podolin, 1256 Podolincz, 1337 Podolinum, 1412 Podolinecz, Podolinyecz, 1786 Pudlein, Podolinecz,
l808 Podolincz,
Podolinum, Pudlein, Podolinec, 1863 Podolin, 1920 Podolínec, maď. Podolin, Podolinc, nem. Pudlein.
Administratívne
začlenenie:
Župa
Spišská, Podtatranská 1923-1928, Tatranská 1940-1945, okres Stará Ľubovňa
do 1960, Poprad 1960-1968, od 1968 okres Stará Ľubovňa.
Počet
obyvateľov:
1828
- 2140, 1869 - 1659, 1880 - 1535, 1890 - 1634, 1900 - 1755, 1910 - 1503, 1921 -
1707, 1930 - 2510, 1940 - 1892, 1948 - 1601, 1961 - 2369, 1970 - 2259, 1980 -
2624, 1991 - 2908.
1921
- 281
d,1707 obyv.: 733 čs, 905 n, 22 m, 12 ž, 3 iná, 32 cudz.; 1414 rk, 66 gk, 53
ea, 2 er,151 iz, 21 iné.
1991
- 439, 2908 obyv.: 2846 s,13 č, 1 m, 5 n, 3 p, 24 ro, 3 rs,10 u, 3 iná; 2420
rk, 69 gk, 67 ev, 1 iné, 351 ne.
Výmera
chotára: 3324 ha.
Dejiny
Najstaršia
zmienka je o podolínskom kostole v pápežskej listine z r. 1235, ktorou Gregor
IX. na
základe sťažnosti krakovského biskupa nariadil vyšetriť spor o desiatky
kostola Panny Márie medzi ostrihomským arcibiskupom a krakovským biskupom. V
tejto listine sa Podolínec podľa mena nespomína, ale ide o Podolínec, lebo
tu bol kostol P. Márie. Listina je dôkazom, že osada v tejto dobe už
jestvovala a mala vlastný farský kostol. Sídlisko jestvovalo najneskôr v 12.
st. Po
tatárskom
vpáde začínajú uhorskí králi s intenzívnym osídľovaním okolia Podolínca.
R. 1256 dal Béla IV. Jordanovi z Hrhova rozsiahle územie severne od Podolínca s
Toporcom, ktorý sa stal ohniskom uhorskej kolonizácie severného Spiša. V
tejto súvislosti sa prvýkrát spomína Podolínec pod svojím menom. Keď po
nastúpení Ladislava IV. na uhorský trón r. 1272 vypukla proti nemu vzbura na
Spiši, vedená šľachticom Rolandom, vyslala krakovská a sandomierska
vojvodkyňa a dcéra uhorského kráľa Bélu IV. Kunigunda
na Spiš svoje vojská, ktoré pomohli potlačiť povstanie. Niekedy v rokoch
1272 - 1279 Kunigunda darovala Podolínec a jeho okolie svojmu rytierovi,
krakovskému mešťanovi Henrichovi, aby túto starú slovanskú dedinu dosídlil
na základe magdeburského práva, aké mal Krakov a Sandomier. V januári 1285
vtrhli na severný Spiš Tatári pod vedením chánov Nogaja a Telebuga, pričom
vyplienili a vypálili aj Podolínec. Koncom r. 1287 sa Tatári ako spojenci kráľa
Ladislava IV. vrátili,
ale uhorská šľachta sa proti nim postavila a v bitke pri Podolínci začiatkom
r. 1288 ich porazila. Počas tatárskeho vpádu zhorela aj šoltýska listina
na Podolínec. Preto ju Kunigunda r. 1289 obnovila. Na základe týchto výsad
doviedol Henrich do Podolínca nových obyvateľov - Slovákov, Nemcov a
Poliakov. Toto zloženie obyvateľstva sa zachovalo počas celých dejín. Keď
r. 1292 Kunigunda zomrela, Henrich požiadal nového krakovského vojvodu, českého
kráľa Václava II., o
obnovenie a rozšírenie svojich výsad a výsad mesta. Václav mu vyhovel a
6.11.1292 vydal listinu, ktorou Henrichovi potvrdil dedičné richtárstvo a
mestu výsady podľa magdeburského práva, aké užíval Krakov. Mesto, ako vôbec
prvé u nás, dostalo rozsiahle právo skladu, míľové právo, právo opevniť
sa hradbami, pri stavbe ktorých boli povinní pomáhať aj obyvatelia
Hniezdneho a Starej Ľubovne a mešťania mali právo poľovačky a rybolovu. R.
1299 spišský biskup Jakub daroval polovicu desiatkov Podolínca, Ľubovne a
dedín ležiacich na oboch brehoch Popradu kanonikom Spišskej kapituly. V r.
1303 šoltýs Henrich daroval svojej sestre Hildegunde škultéciu v Nižných
Ružbachoch, za čo ona mu ponechala plnú moc v Podolínci. Pred svojou smrťou
r. 1312 Henrich predal časť šoltýstva majiteľom Toporca, šľachticom z
Hrhova. Preto jeho syn Tilman sa musel deliť s richtárstvom s Hankom z rodiny
Hrhovských. Hank s podolínským farárom vymohol od Ľudovíta I. pre P. ďašie
výsady. R. 1343 kráľ Ľudovít I. vyňal
mešťanov spod právomoci spišských županov a ľubovnianskych kastelánov a
dal im slobody, aké mali mešťania iných kráľovských miest. Listinou z
25.11. 1345 im udelil výsadu, že ich môže súdiť jedine mestský súd. R.
1391 šoltýs Mikuláš Knol predal svoje šoltýstvo so všetkými právami a
majetkami za 1300 florénov mestu. Keď vypuklo sprisahanie proti Žigmundovi,
Podolínec sa postavil na stranu sprisahancov. Po potlačení sprisahania Žigmund
dal povstalcom amnestiu, ale na nepriateľský postoj P. nezabudol. V r.
1404
Žigmund potvrdzuje Podolíncu privilégiá z r. 1292, 1343 a 1345. Keď na jar
1404 Podolínec vyhorel, oslobodil ho na 10 rokov od daní, ale v júli 1408
daroval P. svojmu prívržencovi Imrichovi z Perína, ktorý pri juhozápadnej
bráne postavil opevnený hrad. 7. 4.1412 Žigmund povyšuje P. na slobodné kráľovské
mesto. 8.11. 1412 dal Žigmund 16 spišských miest, medzi nimi aj Podolínec, do
zálohu poľskému kráľovi, v ktorom bol 360 rokov. Z obáv pred husitmi
r.1422 Žigmund umiestnil na Spiši vojenské útvary, z ktorých jeden bol aj v
P. Za bojov o uhorský trón, ktoré vypukli po smrti kráľa Alberta, Spiš
r. 1441 obsadil Ján Jiskra z Brandýsa, obhajca záujmov kráľovnej Alžbety.
Podolínec, v ktorom vtedy bolo poľské vojsko a kapitánom Mikuláš
Komorovský, sa Jiskrovi nepodarilo dobyť. V r. 1440 kráľ Vladislav za svojho
pobytu v Spišskej Novej Vsi oslobodil občanov Podolínca od všetkých daní a
29.12.1442 im povtrdil právo skladu. Podolínec bol obchodno-remeselnícko-poľnohospodárskym
mestečkom. Ako prví vôbec na Slovensku sa tu organizujú čižmári, ktorí
2.1. 1415 získavajú cechové artikuly a zakladajú samostatný cech. V 16. st.
vznikli tu ďalšie cechy hrnčiarov, kožušníkov, tkáčov, kováčov, nožiarov
a mečiarov. R. 1587 spišský starosta Gašpar Maciejovský povolil obnoviť špitál,
ktorý stál za múrmi mesta. Reformácia P. obišla. Nevyhol sa však
nepokojom a povstaniam v 17. st. Počas 30 ročnej vojny, keď Švédi obsadili
Moravu a bola ohrozená rehoľa piaristov, Stanislav Ľubomirský im ponúkol útočište
v P. 8.11.1642 S. Ľubomirský vydal zakladaciu listinu na kláštor v Podolínci.
20.11.1642 došli tu 18 rehoľníci z kláštorov v Lipníku a Mikulove. Do
postavenia kláštora usadili sa v 2 miestnostiach hradu. V júni 1643
otvorili školu - kolégium. V júni 1648 boli dokončené budovy kolégia a v
r.1651 bol vysvätený jeho kostol. Kolégium ako nižšie gymnázium sa udržalo
do r. 1919. Mesto často postihovali živelné pohromy. R. 1646 postihol mesto
mor, v auguste 1662 veľká povodeň, pri ktorej bolo celé mesto zaplavené,
krátko na to zemetrasenie a v r. 1664 vznikol opäť mor. R. 1669 zhorel kláštor
a r. 1684 takmer celé mesto. Nesmierne tragickým pre mesto bol mor v r.1710,
pri ktorom od 8. 8. do konca novembra zomrelo 974 ľudí. I napriek útrapám sa
mesto rozvíjalo. Od 17. st. mal P.
svoju lekáreň, ktorú r. 1710 prevzali piaristi a zač. 19. st. sa
dostala do vlastníctva rodiny Cornides, od ktorej ju kúpil Jozef Munzberg, po
jeho smrti v r. 1841 sa dostala do vlastníctva rodiny Faix-Faykiss z Podolínca.
R. 1664 P. mal 4 výročné trhy, r. 1704 poľský kráľ August II. dal P.
právo na ďalšie dva. V r. 1750 ich mal už osem. V pol. 18. st. bolo
v P. 231 mešťanov, z nich 106 remeselníkov - 14 kozušníkov, 23 obuvníkov,
13 kováčov, 12 tkáčov, 6 krajčírov, 5 hrnčiarov. R. 1768 mesto obsadilo
uhorské vojsko. 10.11. 1772
bol slávnostne opäť pričlenený do Uhorska. R. 1778 Mária Terézia P. včlenila
do Provincie XVI spišských miest, v ktorej zostal až do r. 1876, keď
sa premenil na mesto so zriadeným magistrátom a bol začlenený do spišskej
župy. R. 1787 sa presťahovalo z Lysej nad Dunajcom do P. niekoľko nemeckých
rodín, ktorých tam povolal cisár Jozef II. v rámci tzv. švábskej kolonizácie. V P. dlho
neostali a r. 1793 sa presťahovali do Lackovej. Od pol. 18. st. P. hospodársky
stagnuje a upadá. Vybudovaním trate, ktorá končila v P., získal 10.7. 1893
železničné spojenie. Do r. 1894 bol sídlom slúžnovského úradu. Koncom
19. st. tu vznikla píla a tkáčovňa. Pre podporu podnikania bola založená
r. 1897 Podolínska sporiteľňa a r.1902 Spotrebné družstvo. V jeseni 1918
P. obsadilo poľské vojsko. Československé vojsko, /veliteľ pplk. Hrbenský/,
rota 1. práporu Gardy Slovenskej slobody obsadila P. 18.12.1918. Poľské
jednotky opäť prenikli do P. 21.12.1918. Prápor Gardy Slovenskej slobody ich
prinútil ustúpiť do Spišskej Starej Vsi. Od 24.12. do 29. 12.1918 v P. bolo
stanovište veliteľstva l. práporu 2. československého pluku. Od r. 1920 v P.
bola vojenská posádka. R. 1921 /20.5./ a r.1924 /7.11./ došlo k štrajkom
robotníkov za zvýšenie miezd na píle firmy J. Muller a synovia. V čase
hospodárskej krízy /1.7.1932/ prevádzka na píle bola zastavená. Po nástupe
fašizmu v Nemecku sa zaktivizovala činnosť nemeckej národnostnej skupiny
obyvateľstva. Šíriteľmi veľkonemeckých ideí boli nemecké politické
strany /Zipser Deutsche Partei, Deutsche Christliche Socialistische Partei a
Karpathendeutche Partei/ a nemecké spolky /Deutscher Kultruverband a
Deutscher Turnverein/. Po utvorení Slovenského štátu bola v P. rozširovaná
propaganda za obnovu Československej republiky a pre vstup do Československých
légií v Poľsku. V čase SNP bola v P. utvorená ozbrojená jednotka
Heimatschutz, ktorej príslušníci sa 3. 9.1944 zúčastnili na odzbrojení
Podolínskej posádky. P. bol oslobodený 25. 1.1945. Pred ústupom Nemci zničili
miestnu pílu a zapálili železničnú stanicu. 1. 2.1945 bol utvorený revolučný
národný výbor, ktorého členmi boli: Michal Mindala, Štefan Veis, Jozef
Kovaľ, Vojtech Bordiga, Ján Bocek, Gregor Andráš, Jozef Hadrava, Jozef
Rudzan, Ján Zamiška, Ján Vasíček, Pavel Bocek. Vo voľbách 1946 zvíťazila
DS. Zo 762 hlasov získala 532 hlasov, KSS 200, Strana práce 22 a Strana
slobody 5 hlasov. 23. 5.1949 bol založený prvý prípravný výbor JRD v okrese
Stará Ľubovňa - predseda Michal Sulír. JRD bolo založené v r. 1950, r.
1958
celoobecné a zlúčené s JRD Lomnička. Po oslobodení P. zaznamenal hospodársky
a kultúrny rozvoj. Po r. 1945 bola v P. postavená budova základnej školy
/1953/, ľudovej školy umenia /1975/, lesného závodu /1977/, zdravotné
stredisko /1975/, materská škola /1978/, dom služieb /1976/, klub dôchodcov
/1978/, nákupné stredisko Jednoty ŠD /1978/, objekty JRD, závod ČSAO
/1963/, nové rodinné domy, bytové jednotky a ďalšie stavby.
Spolky
Do
r. 1945 v Podolínci vyvíjali činnost tieto spolky:
Deutscher
Turnverein - založený r.1938
Deutscher
Kulturverband - založený r. 1932
Dobrovoľný
hasičský spolok - založený r. 1876
FRTJ
- založená r. 1923
Christlich
Deutscher Jugenbund - založený r. 1922
Jednota
čsl. obce legionárskej
Masarykova
letecká liga - založená r. 1931
Omladina
/mládežnícky spolok/ - založená r. 1921
Podolínsky
lovecký spolok - založený r. 1926
Slovenská
ľudová beseda - založená r. 1921
Spartakus
- robotnícky spolok
Športový
klub - založený r. 1937
Telocvičná
jednota Sokol
Včelársky
spolok - založený r. 1918
Zväz
čsl. dôstojníctva
Zväz
čsl. rotmajstrov
Školstvo
Piaristické
gymnázium /nižšie/ s konviktom, otvorené r. 1643. Rozvinulo sa na 6-triedne vyššie
gymnázium, na ktorom sa prednášala aj filozofia. R. 1917 sa zmenilo na
4-triedne gymnázium. R.1919 bolo zrušené.
Divadlo
P.
bol aj jedným z centier piaristického škôl.divadla. Prvá zachovaná správa
o divadelnom predstavení je z r.1688. Hralo sa po latinsky, v 18. st. aj po poľsky.
Hudba
V
17.-18. st. kláštor
piaristov bol strediskom hudobného života /duchovná hudba, árie/.
Kláštorná
knižnica bola budovaná od r. 1642. Do pol. 19. st. slúžila aj potrebám gymnázia.
R. 1866 založená knižnica vyššieho piaristického gymnázia, ktorá r.
1912-13 mala 5419 zv. a študentská 72O zv.
Časopisy
Podolínský
život - nformačný mesačník MNV
a osvetovej besedy /1964-1965/
Pamiatky
Kostol
Nanebovzatia Panny Márie /farský/, rímskokat., z konca 13. st. /pravdepodobne
z r.1292 – 1298/. V 2. pol. 14. st. prestavaný a zaklenutý /asi r.1360/. Po požiari
r.1684 upravený, v 18. st. zbarokizovaný a rozšírený bočnými prístavbami
dvoch kaplniek. Po zemetrasení r. 1789 klasicisticky prefasádovaný, v r. 1803
a 1912 opravený. Presbytérium s polygonálnym uzáverom je zaklenuté krížovou
klenbou. Na sev. strane presbytéria je gotické pastofórium s mrežami z pol.
14. st.
Gotický
je aj sedlový portál do sakristie. Celé presbytérium je pokryté gotickými
nástennými maľbami z r.1360-1430 usporiadané do troch radov. Objavené boli
v r. 1910-1912 a reštaurované L. Tarym. V najvyššom oblúkovom poli sú v okrúhlych
medailónoch symboly evanjelistov v hornom páse scény z kristologického cyklu
- Príchod do Jeruzalema, Posledná večera, Umývanie nôh, v strednom páse
Judášov bozk, Kristus pred Pilátom, Vyzliekanie, Bičovanie, Korunovanie tŕním
a Nesenie Kríža, v spodnom páse Klaňanie Troch kráľov. Na juž. stene sú
maľby značne poškodené. Maľby sú aj na vých. stene presbytéria, vnútornej
ploche a na nosných stenách víťazného oblúka. V lomenom víťaznom oblúku
je na pravej strane kamenná rímsa z čias stavby kostola. Hlavný oltár,
barokový z r. 1700-1710 s gotickou sochou Madony /vysoká
130 cm/ z lipového dreva v oltárnom výklenku z čias okolo r. 1360. Oltárna
architektúra s nadstavcovým reliéfom Nanebovzatia P. Márie a najsv. Trojice
s plastikami anjelov, sv. Jána ev. a Jakuba st.
Ľavý
bočný oltár sv.Kataríny, barokovy z 1. tretiny 18. st., polychrom. drevorezba.
V oltárnej skrinke je kópia gotickej plastiky sv. Kataríny /originál z lipového
dreva, vysoký 150 cm, je v múzeu v Budapešti/. Umelecky najhodnotnejšie je
antependium, reliéf Krista na Olivovej hore z 2. pol. 17 st. Na menze oltára
je cechový odznak krajčírov a obrazy 4 svätcov.
Oltár
sv. Anny na čelnej stene sev. bočnej lode, barokový z 2. pol. 17.
st. V
strednej ploche je orámovaný výklenok s obrazom Metercie, odetej do tepaného
kovového plášťa na spôsob ikon. V nadstavci v gloriole oblakov je plastika
Boh -Otec, nad ním neskorogotický krucifix obkolesený okrídlenými hlavami
renesančných anjelikov. Na menze je tepaný reliéf Metercie v ľudovom motíve
srdca.
Oltár
bočný Veraikon /Kristovej tváre/ na sev. strane bočnej lode, barokový, z
1. pol. 18. st. V strede je obraz datovaný rokom 1677. Po stranách plastiky Mojžiš
a Áron. Vo vrchole je plastika Kristus v oblakoch. Na antependiu znak klobučníckeho
cechu na plátne, dat. 1824.
Oltár
bočný sv. Kunigundy, neskorobarokový, z
obdobia okolo r. 1730, polychrómovaná drevorezba.
V strede obraz P. Márie Ružencovej /olej na plátne/. Po stranách plastiky
sv. Kunigundy a sv. Františka. V
nadstavci reliéf Nanebovzatie Panny Márie, po stranách plastiky a anjelici.
Oltár
bočný sv. Michala arch., na južnej
stene južnej bočnej lode, barokový z r. okolo 1700, polychrom. drevorezba. V ústrednom výklenku
plastika sv. Michal zabíjajúci diabla,
po stranách dvaja anjelici. V nadstavci reliéf najsv. Trojice.
Kazateľnica,
neorokoková, z 2. pol. 19. st., so staršími rokok. detailami z 18. st.,
polychrom. drevorezba.
Krstiteľnica,
gotická, z 2. pol. 14. st., zo zvonolejárskej dielne v Spiškej Novej Vsi. Na plášti
sú ploché reliéfy Ukrižovania
P. Márie a reliéfy vtákov.
Kalich,
renesančný, zo 17. st., pozlátené striebro.
Kalich,
klasicistický, z konca 18. st., pozlátené striebro.
Kadidelnica,
klasicistická, z konca 18. st., striebro.
Monštrancia,
baroková z r. 1699, pozlátené striebro. Práca levočského zlatníka
A. Herzoga.
Pacifikát,
neskorogotický , z 1. pol. 16. st., pozlátené striebro.
Relikviár,
rokokový, z pol. 18. st., pozlátené striebro.
Svietniky
/ 4 ks/ empir. z 1. tretiny 19.st., kovová zliatina.
Zvon,
gotický, zo 14.st.
Kaplnka
sv. Anny na cintoríne - je najstaršou
pamiatkou Podolínca. Zaiste je to pôvodný kostol. Pôvodná je románska
apsida z polovice 13. st. Zač. 14. st. pribudovali k nej gotickú oktogonálnu loď.
Okolo r. 1600 gotický kostolík rozšírili prístavbou pozdĺžnej lode po odbúraní
troch západných stien. Gotické jadro stavby má zvonku neodstupňované
piliere.
Hlavný
oltár sv. Anny Metercie, barokový, z 2. pol. 17. st, V strede stĺpovej architektúry
obraz sv. Anny, P. Márie a Ježiška,
/olej na dreve 140 x 93/. V bočných výklenkoch sú plastiky apoštolov sv. Petra a Pavla. V nadstavci je reliéf Boh-0tec,
po stranách plastiky dvoch svätíc.
Oltár
bočný Krstu Krista, ranobarokový, z pol. 17. st. V strednej časti obraz Krstu
Krista v Jordáne /temp. na dreve 95x70/. V nadstavci obraz sv. Anny.
Bočný
oltár sv. Michala archanj., barokový, z roku okolo 1700 s ústrednou plastikou
sv. Michal archanj. a bočnými sochami sv. Petra a Pavla apošt.
Kazateľnica
renesenesančno-baroková, z r.1658, drevená. Na parapete sú maľby Krista, sv.
Petra a Pavla, pri schodoch maľba sv. Anny.
Plastiky
voľné
Pri
malom triumfálnom oblúku sú sekundárne umiestnené tri sochy: Madona a bočné
sochy sv. Anna a Joachin, z pol. 18.st., polychrom.
drevorezby.
Svietniky
/ 4 ks/, renesančné z konca 17. st., polychrom, drevorezba.
Zvonica uprostred námestia,
renesančná, z r.1659. Hranolová veža má štvorcový pôdorys a dvojdielnu
atiku.
Kláštor
a kostol piaristov, barokové, postavené v r.1648-1651 podľa plánov
viedenského architekta Pochsbergera. R. 1762 veže rokokovo upravené.
Kláštor,
dvojpodlažná budova má taliansku
uzavretú dispozíciu so štyrmi nárožnými vežami a veľkým dvorom, ktorý
rozdeľuje kostol na dve časti: na hospodársky dvor a rajskú záhradu. Kláštor
bol opravovaný r. 1910 a 1958. 14. 4.195O boli v kláštore internovaní kňazi
a rehoľníci z likvidovaných kláštorov Slovenska. Od r. 1958 bola v kláštore
internátna škola pre defektnú mládež.
Kostol
/rímskokat./, jednoloďový, bez zdôraznenia presbytéria, s rovným uzáverom.
Ha poslednom poschodí je malý rokokový balkón s kovanými mrežami z r.
1762.
Hlavný
oltár, barokový, z r. 1688. V strede je veľký obraz so scénou Stanislav biskup
vzkriesi mŕtveho, aby vydal
svedectvo pravdy. Bočné obrazy sv. Ignác a sv. Ján Nep. sú z 2 .tretiny 18.
st.
Bočné
oltáre: Oltár sv. Kríža a oltár Immaculaty /prvý pár/ a Oltár sv. Kataríny
a oltár sv. Filipa Nerina /druhý
pár/, architektonicky sú riešené ako pendanty.
Kazateľnica, rokoková.
V
sakristii je pôvodné barokové zariadenie zo 17. a 18. st. a niekoľko voľných
obrazov /portréty starostov z rodiny Ľubomirskovcov, obraz palatína P.
Esterházyho z r. 1700 a ďalšie/.
Mestské
hradby súvisle sa zachovali na juhu mesta. Pri rieke Poprad okolo bývalej
Dolnej brány sú zachované v pôvodnej výške 10 m s dodnes viditeľnými
ochodzami a strieľňami. Severné hradby s oboma bránami do mesta boli v 19.
st. zbúrané. Na sever od bývalej brány sa zachovala polkruhovitá bašta.
V južnej časti hradieb v súvislom úseku múrov sa zachovali tri bašty. Z
ostatných bášt niektoré boli zbúrané, iné zabudované do domov. Hradby
sú najlepšie zachované na vých. strane mesta. Stavebný charakter zachovaných
hradieb poukazuje na začiatok 15. st. a na úpravy v 2. tretine 16. st.
Meštianske
domy sú zväčša neskororenesančné, typu zo začiatku a 1. pol.
17. st. Neskoršie
stavebné úpravy sa dotýkali najmä fasád. Dodnes si zachoval gotický
charakter dom č. 15. Baroková úprava z 18. st., má medzi oknami obrazy sv.
Trojice a Útek do Egypta. Neporušený charakter si zachovali domy č. 4, 6, 7,
8, 16, všetky
sú zo 17. st. Domy č. 17, 18, 24, 38, 51 v jadre renesančné sú barokovo alebo
klasicisticky upravené. Na spojovacej uličke ku kláštoru je šesť
neskororenesančných meštianskych domov.
Osobnosti
Valér
Berzevici /1646 Brezovica - 30. 7.1707 Prievidza/, dramatik, pedagóg. Od r.
1670 člen piaristickej rehole v
P., kde absolvoval aj noviciát.
Sigismundus
Senftleben z Podolínca /- zomrel pred r.1514/, autor slovníka pre potreby kazateľov.
|
