|
|
|
|
Ľubovniansky hrad
Založenie
hradu sa kladie do 2. pol. 13. st. alebo obdobia rokov 1301 - 1308. Najstaršia
zmienka o hrade je z r. 1311. Listina českého kráľa Václava II. z r. 1292 dokazuje, že v tomto roku ešte Ľubovniansky hrad nebol postavený. Václav
II. v tomto privilégiu nariadil okolitým obciam a S.Ľ.
pomáhať Podolíncu pri stavbe hradieb, v ktorých v prípade nebezpečenstva môžu
nájsť útočište. Ak by Ľubovniansky hrad bol postavený, nemuseli by sa
obyvatelia uchyľovať do Podolínca. R. 1294 uhorský kráľ Ondrej III. dal
rodine Švábovských právo na užívanie Plavečského hradu výmenou za
majetky vo Švábovciach a súčasne alebo o niečo neskôr začal stavať Ľubovniansky
hrad. Vzorom pri stavbe bol Spišský hrad. R. 1301, keď sa Omodej Aba stal spišským
županom, prisvojil si Ľubovniansky hrad, ktorý mal až do svojej smrti r.
1311. Vdova Omodeja Abu a jeho synovia sa zaviazali vrátiť kráľovi Ľubovniansky
a Mukačevský hrad a viac ich neuzurpovať. To sa však neuskutočnilo. R. 1312
došlo k bojom medzi Karolom Róbertom a Abovcami, ktorým pomáhal Matúš Čák
Trenčiansky. Na jar 1312 prišiel so svojím vojskom na Spiš a pod Ľubovnianskym
hradom sa odohrala jedna z bitiek medzi M. Čákom a kráľovským vojskom, ktorému
sa podarilo dobyť hrad pre kráľa. Ľubovniansky hrad sa opäť stal vlastníctvom
kráľa. Najvyšším správcom hradu bol kastelán, ktorý spravoval nielen
hrad, ale celé hradné panstvo. R. 1313 kastelánom hradu a zároveň šoltýsom
bol Tomáš Sečiansky. R. 1315 prechodným majiteľom alebo kastelánom hradu
bol Mikuláš, ktorý dal Mikulášovi z Petrovej Vsi právo založiť osadu
Chmeľnicu. R. 1317 sa županom Spiša a Abova stal Filip Druget, ktorý krátko
predtým získal majetok v Plavči a Ľubovniansky hrad. Keď sa r. 1323 stal
palatínom, Ľubovniansky a Plavečský hrad sa stáva oficiálne jeho vlastníctvom. Karol Róbert mu listinou z
24. 3. 1323 tento majetok
daroval. Po smrti Filipa Drugeta /1327/ hrad dostal r. 1328 jeho synovec, spišský župan Viliam Druget.
R. 1329 podkastelánom
oboch hradov bol Peter Gall zo Sieny. R. 1330 Viliam Druget hrad vrátil
panovníkovi. V r. 1335-1336 bol spišským a ľubovnianskym podkastelánom
magister Mikuláš, syn Šimona zo Sieny. R. 1336 bol kastelánom a podžupanom
magister Peter zo Sieny. O spoločensko-politickom význame hradu svedčia kráľovské
návštevy. V júni 1392 bola na hrade kráľovná Mária a v júni 1396 sa na hrade dlhší
čas zdržiaval kráľ Žigmund. Od r. 1399 majiteľom hradu bol Mikuláš Ľubovniansky-Horvát, ktorému pre
podporu povstania časti uhorskej šľachty Žigmund r. 1403 skonfiškoval všetky majetky, medzi
nimi aj Ľubovniansky hrad, 10. 7. 1408 Žigmund daroval Ľubovniansky hrad aj s
hradným panstvom veľmožovi Imrichovi z Perína za zásluhy v bitke
pri Nikopole. Hrad mu dlho neostal. R. 1410 Žigmund daroval Imrichovi z Perína
majetky v Šariši a v okolí Stropkova a za ne zobral Ľubovniansky hrad.
Medzníkom pre Ľubovniansky hrad je r. 1412. V marci tohto roku sa na hrade
stretli so svojimi sprievodmi a manželkami uhorský kráľ a rímsky cisár
Žigmund a poľský kráľ Vladislav II.
Jagelonský, ktorí po rokovaniach tu 15. 3. 1412 podpísali zmluvu o mieri a vzájomnej
pomoci. 8. 11.1412 dal Žigmund, listinou vyhotovenou v Záhrebe, Ľubovniansky
hrad a 16 spišských miest do zálohu poľskému kráľovi Vladislavovi II.
Jagelonskému, ako záruku za pôžičku 37000 kôp strieborných českých grošov.
Zaloh trval 360 rokov. Vlastníkom hradu a záložného územia zostal uhorský
kráľ, užívateľom poľský kráľ. Počas zálohu Ľubovniansky hrad a 16
spišských miest Poliaci nazývali Spišským starostovstvom. Zálohované územie
spravovali kapitáni-starostovia. O spravovanie hradu sa staral kastelán. Pvým
kapitánom hradu bol Pavol Gladich. V r. 1419 prišiel na Ľubovniansky hrad poľský
kráľ Vladislav, kde sa mal stretnúť so Žigmundom, na ktorého tu čakal 3
týždne. 24. 3. 1439 sa stal hrad miestom rokovaní delegátov Uhorska a Poľska
o podmienkach mieru medzi Uhorskom a Poľskom. Uzavreté bolo len prímerie.
V r. 1440 vzal hrad za 12 000 zlatých od kráľa do zálohu krakovský biskup
Zbignev z Olesnice. Jeho správou poveril šľachtica Petra Komorovského, ktorému
sa nepodarilo ubrániť hrad pred Jiskrovými vojskami, a tak hrad sa stal ich sídlom.
Keď sa neskôr Mikuláš Komorovský po rozbrojoch s Jiskrom pridal k Petrovi
Axamitovi, Ľubovniansky hrad sa na krátky čas stáva jednou z bratríckych
pevností. 23. 3. 1454 dáva poľský kráľ Ľubovňu s ostatným územím do zálohu
na 4 roky Mikulášovi Peniažkovi z Vitkovíc. Po Peniažkovi sa stal starostom
a kapitánom Preslav z Dimošíc. R. 1494 na hrade krátky čas pobudol kráľ Ján
Albrecht so sprievodom. 19. 2. 1506 dal panovník spišské mestá a hrad s hradnými
panstvami za 12000 uhorských zlatých do zálohu Mikulášovi Jordánovi zo
Zakličína. Jeho nástupcom bol Ján Jordán. Za nich kastelánom hradu bol
Mikuláš Kuncký. Neskôr kastelánom bol Jakub Lomnický, správca spišských
miest. Asi r. 1522 sa stal kapitánom Peter Kmita. Jeho nástupcom sa r. 1553
stal Ján Boner. Za jeho starostovstva hrad r. 1553 vyhorel do základov. Plány
na obnovu hradu vyhotovili krakovskí architekti Ján Frankenstein a Anton
Vlach-Italicus, ktorý viedol aj stavebné práce. Obnova hradu sa uskutočnila
v r. 1554-1557. Pri tejto prestavbe hrad dostal dnešný pôdorys. Opravu hradu
financoval čiastočne poľský kráľ, ale najväčšiu časť obyvatelia spišských
miest a dedín hradného panstva. R. 1564 spišským starostom sa stal Mikuláš
Maciejowsky, za ktorého sa uskutočnili drobnejšie práce na obnove hradu. R.
1572 kráľ Žigmund August udelil spišský kapitanát synovi Mikuláša
Maciejowského Jánovi Maciejowskému a v r. 1583 prešiel kapitanát aj s hradom
do rúk Gašpara Maciejowského. R. 1587 obsadilo Ľubovniansky hrad a všetky
zálohové mestá vojsko arcivojvodu Maximiliána Habsburgského, ktorý šiel
do Poľska, kde ho časť poľskej šľachty zvolila za poľského kráľa, a
malo ho v rukách až do r. 1589. Jeho veliteľom počas rakúskej vlády bol
Jakub Derviš. Na základe Bytomského a Benčického paktu z 9. 3.1589 ho muselo
vrátiť Poľsku. Začiatkom 90. rokov Gašpar Maciejowský predal spišské
starostovstvo s Ľubovnianskym hradom za 24000 zlatých Šebastiánovi Ľubomirskému,
ktorý hrad prevzal asi r. 1593. Ľubovniansky hrad sa tak dostal do držby poľského
šľachtického rodu Ľubomirských, od r. 1634 dedičnej. V držbe Ľubomirských
zostal hrad poldruha storočia a vystriedalo sa v ňom 5 generácií. Keď začali
v Uhorsku stavovské povstania, r. 1609 sa rozhodlo, že Ľubovniansky hrad má
udržiavať posádku v počte 100 mužov na ochranu hraníc Poľska a hradných
majetkov. O výstavbu hradu a Spiša sa z rodiny najviac zaslúžil Stanislav Ľubomirský,
syn Šebastiána Ľubomirského. Najznámejším je tým, že r. 1642 založil v
Podolínci kolégium. Za jeho starostovstva bol r. 1639 postavený na námestí v
S.Ľ. poschodový provinčný dom s arkádami. Stanislavov syn Juraj Šebastián
Ľubomirský, ktorý bol maršalkom Poľska a poľným hajtmanom, r. 1655 zachránil
pred Švédmi poľské korunovačné klenoty tým, že ich ukryl na Ľubovnianskom
hrade, kde boli až do r. 1661. Po Jurajovi Šebastiánovi Ľubomirskom prevzal
hrad jeho najstarší syn Stanislav Heraklius Ľubomirský, básnik, dramatik,
autor politických spisov. Udržiaval úzke styky s vodcami protihabsburgských
povstaní v Uhorsku, najmä s Imrichom Tokolym a Vešelénim. V tej dobe hrad
plnil funkciu vojenskej pevnosti. Zač. decembra 1683 sa na hrade zastavil poľský
kráľ Ján Sobieski, ktorý sa vracal domov z víťaznej bitky proti Turkom pri
Viedni. R.1702 spišským starostom sa stal Teodor Ľubomirský, človek krutý,
vierolomný. V poľsko-švédskej vojne pridal sa na stranu Švédov a pričinil
sa o zosadenie poľského kráľa Augusta II. Vojská
Augusta II. pod
velením Jakuba Rybinského v r. 1706 vyhnali z hradu Ľubomirského posádku
a hrad obsadili. Ľubomirský sa pred nimi zachránil v Spišskej Novej Vsi, kde
pozbieral vojsko, s ktorým pritiahol k hradu, 2 týždne ho obliehal a nakoniec
v bitke pri Hniezdnom poľské vojská porazil a stal sa opäť pánom hradu.
Zamiešal sa aj do povstania Františka Rakóciho. Až do svojej smrti neprestal
s násilnosťami proti mestám. Zomrel na Ľubovnianskom hrade r. 1745. Jeho
smrťou Ľubovniansky hrad spolu so zálohovaným územím opäť pripadol poľskému
kráľovi. Sasko-poľský kráľ August III. daroval hrad a územie svojej manželke Márii Jozefíne,
dcére uhorského panovníka Jozefa I. V mene kráľovnej zálohované územie
spravoval Andrej Moszczenský. R. 1747 kráľovná Mária Jozefa vyslala na Spiš
komisiu, ktorá mala zistiť skutkový stav hradu a navrhnúť jeho rekonštrukciu.
Návrh záchrany hradu vypracoval kráľovský architekt Francesco Placidi, ktorý
r. 1752 vyhotovil aj podrobný popis hradu a viedol opravu hradu. Práce na
oprave hradu riadil taliansky murársky majster Janetti. Opravy hradu neboli úplne
ukončené, lebo kráľovná Mária r. 1757 zomrela. Po Márii Jozefe sa
starostom stal saský šľachtic Henrich von Bruhl, ktorý spravoval panstvo už
za jej života. Po jeho smrti r. 1763 sa hradu ujal jeho syn Karol Bruhl, ale r.
1764 sa hrad dostáva do vlastníctva Kazimíra Poniatowského, brata poľského
kráľa. Za jeho starostovstva sa vo väzení na Ľubovnianskom
hrade ocitol Móric Beňovský. 29. 3. 1769 pod vedením gen. Jozefa Bierzynského prišli
do S.Ľ. a obsadili hrad barskí konfederáti, ktorí za svojho pobytu hrad
spustošili. Proti konfederátom vyslal gen.
Almássy uhorské vojsko, ktoré v polovici apríla hrad obsadilo. Onedlho na
hrad prišlo 150 husárov a 100 pešiakov, ktorí mali chrániť hrad a zálohované
územie pred konfederátmi. Na hrade zostali až do r. 1772, keď hrad bol oficiálne
pripojený k Uhorsku. Pri prvom
delení Poľska r. 1772 sa Ľubovniansky hrad a 16 spišských miest vyslobodilo
z 360 ročného zálohu. 9. 11. 1772 prišiel
na Ľubovniansky hrad v sprievode
jazdeckého pluku kráľovský komisár a spišský župan Ján Csaky, ktorý
ho v mene uhorskej panovníčky Márie Terézie prevzal späť do správy
uhorskej koruny. Navrátené územie sa dostalo do správy Košickej komory. Aj
keď na hrade zostala vojenská posádka do r. 1777, hrad stratil svoje poslanie a postavenie. Po prevzatí štátnou správou bol centrom správy
hradného panstva ku ktorému patrili tieto obce a osady: Hraničné, Chmeľnica,
Jakubany, Jarabina, Kače, Kamienka, Kremná, Krendželovka, Litmanová, Medzibrodie, Mníšek nad Popradom, Nová Ľubovňa,
Pilhov, Podsadok, Veľký Sulín, Závodie. Okolo r. 1810 sa celá hospodárska
správa z neho presťahovala do budov pod hradom. V r. 1818 v ňom býval iba strážca-pandúr
a kostolník. Hrad stále upadal. Preto sa štát rozhodol hrad predať. Za 57
000 zlatých ho kúpil šľachtic Juraj Félix Raisz, ktorý na hrade býval až
do svojej smrti 12. 12. 1861. Po jeho smrti nastali spory medzi dvoma synmi a dcérou o dedičstvo. Preto rodina
1. 4. 1880 hrad aj s príslušenstvom
predala mestu za 87 000 zlatých. K hradu vtedy
okrem iných budov patril liehovar, murovaný pivovar a drevený hostinec.
Od S.Ľ. hrad r. 1883 odkúpil gróf Andrej Zámojski. Rodina poľských šľachticov
Zámojských bola posledným majiteľom hradu. Okrem hradu vlastnili aj kúpele
Vyšné Ružbachy a ďalšie majetky. Zámojskí bývali v kaštieli pod hradom.
Na hrade však mali reprezentačné miestnosti. Ján Zámojski dal opraviť
kaplnku a niektoré časti hradu. Počas SNP na hrade sídlilo gestapo. Po
vojne hrad ako konfiškát prešiel do vlastníctva štátu. V r. 1950 bola na
hrade a v kaštieli umiestnená poľnohospodárska škola. Od r. 1966 hrad slúži
muzeálnym cieľom Okresného vlastivedného múzea.
Osobnosti
Edo
Friš /27. 1. 1912 Stará Ľubovňa - 14. 5. 1978 Bratislava/, novinár,
historik,
redaktor slovenského vysielania Moskovského rozhlasu, šéfredaktor Pravdy
/1947-1952/, vedecký pracovník Historického ústavu SAV /1961-1971/.
Michal
Chlebák /18. 9. 1914 Kolačkov - 3. 12. 1875 Stará Ľubovňa/, publicista,
prekladateľ, prozaik, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolkov miernosti
na Spiši. Pôsobil tu ako farár od r. 1855 až do svojej smrti 1875. Pochovaný
je na starom cintoríne.
Andrej
Kučma /pred 1. 10. 1800 Domanovce - 12. 7. 1800 Spišské Podhradie/, teológ,
spisovateľ, autor príležitostných básní, pašijí a poémy o príčinách
a priebehu východoslovenského povstania na Spiši r. 1831, zakladateľ spolkov
miernosti, ľudovýchovný pracovník. Pôsobil v S.Ľ. ako kňaz.
Jozef
Pantaleón Roškovský /10. 3. 1734 Stará Ľubovňa - 27. 3. 1789 Pešť/ hudobný
skladateľ. Autor organovo-čembalových skladieb, malej kantáty, zostavovateľ
zborníkov s cirkevnými a svetskými skladbami. Pôsobil v Nových Zámkoch,
Bratislave, Trnave a Pešti.
|
